Zážitky na prahu smrti sa neustále objavujú v médiách, či knihách. Ľudia si kladú otázku, či existuje život po živote. Či existuje nebo alebo dokonca peklo. A čo bude po smrti… Poznáme množstvo príbehov ľudí, ktorí zomreli a vrátili sa „z druhej strany“. Späť do života.
Či už veríte na nebo alebo ste skeptickí, zastavte sa na chvíľu. A zamyslite sa.

John Burke je známy spisovateľ, medzinárodný spíker, ktorý prednášal státisícom ľudí. Vždy o sebe hovoril, že nepatrí k ľahkovážne veriacim ľuďom. Dokonca nemohol povedať, že verí na nebo…
Preto takmer 40 rokov pozorne počúval a zapisoval si príbehy ľudí, ktorí sa ocitli na prahu smrti. Tie skúsenosti sú rôznorodé a pritom uchvacujúce: pacienti prechádzajú cez tunel, vnímajú nadpozemský svet, preciťujú bezpodmienečnú lásku v prítomnosti svetla, stretávajú sa so zosnulými príbuznými a v skratke sa im premietne celý život.

Čo bude po smrti?

Fascinujúce zážitky ľudí podáva v knihe Predstavte si nebo. Je to napínavý a dobrodružný príbeh. Fascinujúca detektívka, ktorá odpovedá na životne dôležitú otázku:

Čo bude po smrti?

Je zaujímavé, že ľudia opisujú takmer rovnaké zážitky. Pritom majú rôzny vek a pochádzajú z rôznych kultúr.
Mnohí zdôrazňujú svoje zostrené vedomie, rozumné uvažovanie, emócie, spomienky z raného detstva, vízie budúcnosti a schopnosť vnímať z pozície mimo tela.

Burke napísal knihu, ktorej čítanie je skutočný zážitok. Úžasne kombinuje rozsiahle údaje z rozhovorov s ľuďmi, ktorí sa ocitli na prahu smrti, s biblickými textami. Vytvára tak uveriteľný obraz toho, ako bude vyzerať život po smrti.
Zároveň nám ukazuje, aký veľký význam by mal mať tento obraz na život, ktorý žijeme teraz.

Predstavte si nebo

Život po smrti, nebo či zážitky na prahu smrti sú stále kontroverzne vnímané témy. Burkov prístup je však kreatívny a veľmi presvedčivý. Neopiera sa len o pár príbehov, ale preštudoval obrovské množstvo literatúry o zážitkoch na prahu smrti a výborne ich zasadil do rámca Biblie.

Autor neponúka lacné a unáhlené závery, ale ukazuje nám, čo je v živote skutočne dôležité. Ak ste sa už niekedy zamýšľali nad posmrtným životom alebo ste boli zvedaví, či nebo naozaj existuje, siahnite po jeho knižke Predstavte si nebo.
Možno nájdete odpovede na otázky, ktoré si už dlho kladiete.

Prečítajte si krátky úryvok

Keby ste len vedeli, čo vás čaká!

Prudko som sa posadil. Koľko je hodín? Pozrel som sa na nočný stolík, ale budík bol preč. Kde vlastne sú všetky moje veci? Cestovný poriadok. Moje hodinky! Rozhliadol som sa okolo seba. Bol som v malej miestnosti, ktorú som nikdy predtým nevidel.“
Georgea Ritchieho v roku 1943 odvelili do boja proti nacistickému Nemecku. Vo výcvikovom tábore Camp Barkley v Texase mu sľúbili, že ho pošlú študovať medicínu – jeho sen sa mal stať skutočnosťou! Počasie a tvrdý tréning si však vyžiadali svoju daň a Ritchie ochorel na obojstranný zápal pľúc. V ten týždeň, keď sa mal nalodiť do Richmondu a tam sa hlásiť v škole. V toto ráno chcel chytiť vlak, ale o polnoci sa spotený prebudil s horúčkou 41 ˚C a srdce mu bilo ako zvon. Počas röntgenovania omdlel.
„Kde to som?“ premýšľal Ritchie.
A ako som sa sem dostal?
Snažil som sa rozpamätať. Röntgenový prístroj – to je ono! Vzali ma na röntgen a… a musel som odpadnúť, alebo také niečo.
Vlak! Zmeškám vlak! V panike som vyskočil z postele a hľadal som svoje oblečenie…
Otočil som sa a stŕpol som.
Niekto ležal v mojej posteli. Bol to mladý muž s krátkymi hnedými vlasmi a nepohnuto tam ležal. Ale to nie je možné! Veď som z tej postele len teraz vstal! Chvíľu som sa touto záhadou zaoberal. Bolo to viac než čudné, ale nemal som na to čas.
Ošetrovateľ! Možno mám šaty v jeho izbe! Ponáhľal som sa von z malej miestnosti a rozhliadol sa okolo…
Po chodbe kráčal seržant a niesol podnos s inštrumentmi, ktoré boli prikryté plachtou. Možno o ničom nevie, ale bol som rád, že niekoho vidím, a tak som vykročil smerom k nemu.
„Prepáčte, seržant,“ povedal som, „nevideli ste náhodou ošetrovateľa z tohto oddelenia?“
Neodpovedal. Ani sa len na mňa nepozrel. Rútil sa na mňa a vôbec nespomalil.
„Dajte pozor!“ skríkol som.

Pozrite si ďalšie naše KNIŽNÉ TIPY.

Seržant prešiel tesne popri Georgovi, ale nestrčil doňho, dokonca ani veci z podnosu nepopadali. Prečo? Ritchie tomu nevenoval pozornosť. Úporne premýšľal, ako stihnúť vlak do Richmondu. Škola nepočká. Odhodlaný nájsť spôsob, ako sa dostať do Richmondu, aj keby zmeškal vlak, George sa náhlil dolu schodmi von z budovy.
Ani som nevedel ako, ocitol som sa vonku. Svižne som uháňal čo najrýchlejšie, ako nikdy predtým vo svojom živote. Nebolo už tak chladno ako predchádzajúci večer, vlastne sa mi zdalo, že nie je ani chladno, ani horúco.
Keď som sa pozrel dolu, ohromilo ma, že namiesto zeme vidím pod sebou vrcholky mesquitových kríkov. Ako som sa náhlil ponad tmavú zamrznutú pustatinu, aj základňa Camp Barkley sa zdala byť už poriadne ďaleko. Myseľ mi neustále opakovala, že to, čo robím, nie je možné, no napriek tomu… dialo sa to.
Podo mnou sa mihli svetlá mesta, výstražné svetlá prerušovane blikali. Bolo to absurdné! Človek nemôže predsa letieť bez lietadla. Navyše som v porovnaní s lietadlom letel príliš nízko.
Teraz som pod sebou videl neobyčajne širokú rieku, cez ktorú sa tiahol dlhý, vysoký most. Na druhom brehu bolo to najväčšie mesto, aké som kedy videl. Keby som tak mohol ísť dolu a opýtať sa niekoho, kadiaľ ísť ďalej…
… Zachytil som modré mihotavé svetlo. Vychádzalo z neónového nápisu nad dverami jednoposchodovej budovy s červenou strechou a s reklamnou tabuľou na pivo Pabst Blue Ribbon, opretou vo výklade. Café, hlásili vyblednuté písmená nad dverami a z okien dopadali na chodník tenké prúžky svetla…
Po chodníku rezko kráčal smerom ku kaviarni s celonočnou prevádzkou nejaký muž.

— PR článok —
FOTO: Tatran, The Gospel Herald