Koľkokrát ste si povedali, že by ste boli spokojnejšia, keby ste schudli, mali plochejšie brucho alebo vyzerali ako ženy na fotografiách? Hanbíme sa za svoje telo, niekedy častejšie ako je zdravé a prirodzené…ale neraz to nesúvisí iba s tým, ako vyzeráme. Môže to mať korene v dávnych skúsenostiach, poznámkach okolia, porovnávaní či v pocite, že s nami niečo nie je v poriadku. David Bedrick v knihe Život bez hanby ukazuje, ako tento vnútorný hlas rozpoznať a postupne mu prestať veriť.
Keď sa z nespokojnosti stane hanba
„Nepáčim sa sama sebe. Musím schudnúť. Vyzerám hrozne. Keby som mala o desať kíl menej, všetko by bolo inak.“ Takéto myšlienky pozná množstvo žien. Niekedy sa objavia pred zrkadlom, inokedy pri skúšaní oblečenia, na fotografii alebo počas leta, keď si máme obliecť plavky. Nie je pritom nič zvláštne na tom, ak sa nám niektorá časť tela nepáči. Problém nastáva vtedy, keď sa obyčajná nespokojnosť zmení na presvedčenie, že my samy sme nesprávne, škaredé alebo menejcenné.
Práve na tento rozdiel upozorňuje David Bedrick v spomínanej knihe. Hanba podľa neho nevzniká preto, že je s nami niečo zásadne v neporiadku. Často vzniká preto, že nás niečo zranilo a my sme si časom začali myslieť, že problémom sme my.
Odkiaľ sa hanba za telo berie?
Vzťah k vlastnému telu si vytvárame postupne. Môže ho ovplyvniť poznámka rodiča, posmech spolužiakov, porovnávanie so súrodencami, prvá negatívna skúsenosť s vlastným vzhľadom alebo neustály tlak na to, ako by mala žena vyzerať. Časom sa cudzie hodnotenia môžu stať naším vlastným vnútorným hlasom. Už nepotrebujeme nikoho, kto nám povie, že máme veľké brucho alebo príliš široké boky. Povieme si to samy.
Bedrick v knihe opisuje klientku Isabellu, ktorá hovorila o potrebe schudnúť a zmeniť svoje stravovanie. „Nepáčim sa samej sebe,“ vysvetľovala. Autor upozorňuje, že ak je snaha zmeniť telo motivovaná hanbou, môže človek zostať uväznený v kruhu sebakritiky: nepáčim sa → musím sa zmeniť → nedokážem to dokonale → zlyhala som → ešte viac sa hanbím.
To je niečo úplne iné ako rozhodnutie starať sa o svoje zdravie.
Ako spoznáte, že vás telo začína ovládať?
Telesná hanba nemusí vyzerať dramaticky. Môže sa prejavovať veľmi nenápadne. Neustále si kontrolujete brucho v zrkadle, na fotografiách hľadáte najhorší uhol, porovnávate sa s inými ženami alebo si kupujete iba oblečenie, ktoré „zakryje problémové partie“.
Možno odmietate ísť na kúpalisko, nechcete sa fotografovať alebo si hovoríte, že na dovolenke si budete užívať až vtedy, keď schudnete. Možno sa po jedle automaticky dostaví vina a myšlienka, že ste opäť „zlyhali“.
David Bedrick upozorňuje ešte na jednu dôležitú vec: hanba nás môže naučiť nedôverovať vlastným pocitom. Keď sme smutné, povieme si, že sme precitlivené. Keď sme nahnevané, že preháňame. Keď sme unavené, že sme lenivé. Namiesto otázky „Čo sa so mnou deje?“ prichádza okamžite sebakritika.
Práve tu môže začať zmena. Namiesto „Čo musím na sebe opraviť?“ skúste otázku „Čo sa vo mne deje?“
Keď sa pozriete do zrkadla a napadne vám, že máte škaredé brucho, skúste oddeliť opis od hodnotenia. „Mám mäkké brucho“ je opis. „Som odporná“ je rozsudok.
Bedrick vo svojom cvičení odporúča vnútorný kritický hlas najskôr zachytiť a pomenovať. Potom sa skúste na konkrétnu časť tela pozrieť bez hodnotenia – všímajte si jej tvar, vrásky, mäkkosť či veľkosť tak, ako keby ste opisovali predmet alebo prírodu. Cieľom nie je presvedčiť sa, že všetko je nádherné. Cieľom je prestať sa na seba automaticky pozerať očami svojho kritika.
Prečítajte si tiež
Ako napraviť pokazené vzťahy?
A kde robíme chyby?
Nemusíte svoje telo milovať
Možno je práve toto dôležité počuť. Nemusíte sa každé ráno pozrieť do zrkadla a presviedčať sa, že ste krásna, ak tomu momentálne neveríte. Začnite neutrálne.
„Toto je moje telo.“
„Dnes sa v ňom necítim dobre, ale nemusím ho za to trestať.“
„Moja hodnota sa nemení podľa čísla na váhe.“
Pomôcť môže aj jednoduché cvičenie: namiesto premýšľania, ako telo vyzerá, si všimnite, čo vám umožňuje. Nohy vás nesú, ruky objímajú, oči čítajú, telo tancuje, chodí, odpočíva a prežíva. Nie je iba objektom, ktorý má niekto hodnotiť.
A skúste si všimnúť aj sociálne siete. Ak vás konkrétny obsah pravidelne núti porovnávať sa, cítiť sa horšie alebo premýšľať o tom, čo všetko by ste na sebe mali zmeniť, pokojne ho prestaňte sledovať.
A čo lekár?
Hanba môže zasiahnuť aj do zdravotnej starostlivosti. Niektoré ženy odkladajú návštevu lekára, pretože sa boja váženia alebo poznámok o svojej hmotnosti. Bedrick v knihe Život bez hanby preto odporúča hovoriť o svojich hraniciach otvorene. Môžete sa opýtať, či je váženie v konkrétnom prípade nevyhnutné, alebo lekárovi povedať, že máte nepríjemné skúsenosti so zahanbovaním kvôli telu. To neznamená odmietať zdravotnú starostlivosť. Znamená to žiadať rešpekt a citlivú komunikáciu.
Život bez hanby?
Možno ste roky čakali na chvíľu, keď budete konečne spokojná so svojím telom. Keď schudnete. Keď sa zbavíte brucha. Keď budete vyzerať mladšie. Keď si konečne dovolíte obliecť to, čo sa vám páči.
Život bez hanby ponúka inú otázku: Čo ak nemusím najskôr opraviť svoje telo, aby som mohla začať žiť?
Nemusíte svoje telo každý deň milovať. Môžete sa však postupne naučiť prestať ho trestať, ponižovať a porovnávať. A keď sa ozve známy hlas „nie som dosť dobrá“, skúste sa na chvíľu zastaviť a spýtať sa:
„Je to naozaj môj hlas? Alebo je to niečo, čo som sa kedysi naučila o sebe veriť?“
Práve toto môže byť prvý krok k tomu, aby sa z tela, za ktoré sa hanbíte, opäť stalo telo, v ktorom môžete jednoducho žiť svoj život.
Zdroj a foto: Lepsiden.sk,
Tatran, Freepik.com
