Vysoké Tatry. Nádherné v každom ročnom období, v každom počasí, ale predsa len biela zima im dáva výnimočný vzhľad. Elegantný, majestátny a čarovný. Zasnežené končiare vyzerajú úžasne až rozprávkovo. Vtedy najviac pripomínajú skutočné veľhory. Jedným z najvyhľadávanejších je Slavkovský štít, rozložitý vrchol poskytujúci neopakovateľné výhľady. Po jeho svahoch sa oddávna pohybovali poľovníci na kamzíky.
Mimochodom, vedeli ste, že zimné Tatry boli pre obyvateľov podtatranských miest a obcí dlhé storočia akýmsi tabu? Pred príchodom zimy ich opustili pastieri so svojimi stádami, bylinkári aj hľadači pokladov. Vysoko do hôr prenikali v zime len lovci, sledujúci stopy zveri. Obavy pred tatranskými zimami pretrvávali aj v čase, keď vznikali prvé tatranské osady. Boli to vlastne letoviská, ktoré v jeseni opustili poslední hostia aj personál. Až v zimnej sezóne 1882 – 1883 sa podarilo Dr. Mikulášovi Szontaghovi získať prvých pacientov na pobyt v sanatóriách Nového Smokovca…
Dnes je to úplne inak. Niektoré strediská práve v zime ožívajú a doslova „praskajú vo švíkoch“. Tí, ktorí si prišli do Tatier oddýchnuť od ruchu veľkomiest, musia hľadať odľahlejšie miesta. V spolupráci s časopisom Krásy Slovenska sa vyberme spoločne do zasnežených Tatier, konkrétne na úžasný Slavkovský štít, ktorý ponúka jeden z najkrajších výhľadov vo vysokých Tatrách.
Výstup na Slavkovský štít
Výstup na Slavkovský štít mnohí považujú za príliš dlhý a jednotvárny. Za priaznivých snehových podmienok ho dobre vystrojení a skúsení vysokohorskí turisti zvládnu bez problémov.
Obvyklým východiskom na túru je Starý Smokovec. Priamo z osady vedie až na vrchol modro značkovaný turistický chodník, ktorý križuje západne od Hrebienka Tatranskú magistrálu. Na spodnom úseku pod rázcestím je niekoľko panelov náučného chodníka venovaného Jánovi Jurajovi Rainerovi (1800 – 1872), ktorý mal v rokoch 1833 až 1866 v prenájme kúpeľnú osadu Smokovec (dnešný Starý Smokovec).
Jeho pôsobenie charakterizovala úcta k návštevníkom a k okolitej prírode. Rainer sa zaslúžil aj o výstavbu chaty a niekoľkých vychádzkových chodníkov v okolí.
Ten „náš“ vedie popri Piatich prameňoch, z ktorých dal Rainer v drevených žľaboch stiahnuť do osady vodu, ktorú okrem iného využívali na studenú Priessnitzovu vodoliečbu. Pramene a ich okolie boli vtedy vzorne upravené.
Maximiliánka
Nad magistrálou les redne a smrekový porast nahrádza kosodrevina. Otvárajú sa výhľady do podtatranskej kotliny. Miesto, kde z chodníka v ostrej serpentíne po prvýkrát vidíme do Veľkej Studenej doliny, sa nazýva Slavkovská vyhliadka. Možno ju poznáte aj ako Maximiliánku. Tento neoficiálny názov pripomína úradníka riaditeľstva kúpeľov v Starom Smokovci Maximiliána Weisza (1845 – 1925), ktorý v spolupráci s Uhorským karpatským spolkom prestaval starý chodník k vyhliadke a predĺžil ho až na končiar Slavkovského štítu.
Vyhliadku zabezpečili oceľovým zábradlím a na priľahlej plošinke umiestnili niekoľko lavičiek. Weisz do úprav vložil vlastné finančné úspory a časť prostriedkov získal v zbierke od kúpeľných hostí. Vďační turisti tam po jeho smrti postavili pamätník s jeho reliéfnym portrétom.
Pomník zničili počas druhej svetovej vojny rasisti. Samozrejme, ani lavičky sa nezachovali a zábradlie bolo pomerne nedávno obnovené.
Prostredný hrot a Lomnický štít zo Štrbavého hrebeňa.
Na Hrebienok
Nám, na rozdiel od dávnych turistov, výstup na Slavkovský štít môže značne uľahčiť pozemná lanová dráha zo Starého Smokovca na Hrebienok. Už od roku 1908 po koľajniciach, s Abtovou výhybňou uprostred, kyvadlovo premávajú dvojice vagónov. Za viac ako storočie sa ich vystriedalo už niekoľko typov, sú stále modernejšie a s vyššou prepravnou kapacitou.
Hrebienku dominuje hotel Hrebienok a poniže stojí známa Bilíkova chata.
Z Hrebienka, aby sme sa napojili na modro značkovaný chodník, musíme pokračovať Tatranskou magistrálou smerom na západ. Často býva vidno lyžiarsku alebo pešiu stopu z Hrebienka, stúpajúcu k vyhliadke priamo po bývalej zjazdovke. Tá vznikla ešte v medzivojnovom období spolu s terajším hotelom Hrebienok (vtedy sa volal Šport). Mladé stromčeky na bývalej zjazdovke stihli vyrásť po jej privatizácii. V hornej časti sú pomerne zachované artefakty nefunkčného vleku.
Kráľovský nos a Štrbavý hrebeň
Od Slavkovskej vyhliadky chodník stúpa striedavo juhovýchodnými svahmi a miestami Štrbavým hrebeňom. Tak sa nazýva východný hrebeň Slavkovského štítu medzi Slavkovským nosom a Hrebienkom. Na juh sa zvažuje miernymi svahmi a na opačnú stranu do Veľkej Studenej doliny strmými zrázmi s výraznými rebrami a žľabmi. Jeden z nich sa nazýva Kráľovský. Podobne aj Nos býva občas označovaný ako Kráľovský nos. Vraj sa tam pri jednej z poľovačiek „zatúlal“ kráľ Matej Korvín.
Vrátkami pod Nosom pokračuje chodník z južnej na severnú stranu Štrbavého hrebeňa. A tak Nos obchádzame krátkym traverzom ponad Veľkú Studenú dolinu. Za ním vychádzame na široké trávnaté Sedlo pod Nosom. Často býva takmer bez snehu, pretože je vystavené silným vetrom, ktoré ho sfúkavajú do priľahlých žľabov. Aj počas krutej zimy býva miestom, kde kamzíky nachádzajú aspoň akú-takú pastvu.
V sedle sa turisti zvyknú zastaviť, aby nabrali síl pred posledným stúpaním. Zo sedla dobre vidieť do spodnej časti Slavkovskej doliny. Práve odtiaľ, širokým žľabom vystupovali prví „zimní návštevníci“ Slavkovského štítu…
Prečítajte si aj ďalšie články z rubriky CESTOVANIE.
Prvý výstup na Slavkovský štít
Prvý zaznamenaný výstup na vrchol Slavkovského štítu uskutočnil 11. júna 1664 Juraj Buchholtz starší a jeho priatelia. Buchholtz bol najlepším súdobým znalcom Vysokých Tatier.
Ale prvý zimný výstup sa odohral až o vyše dvesto rokov neskôr.
Písal sa 15. január 1873. Dovtedy ešte nikto v zimných mesiacoch nevystúpil na žiaden vysokotatranský končiar. Smokovec ako každú zimu zakryla snehová perina a na priestranstvách medzi budovami boli len stopy lesnej zveri. Nový Smokovec ešte neexistoval. Kdesi v lesoch pod Slavkovským štítom lesní robotníci rúbali stavebné drevo.
Správca Smokovca Eduard Blásy (1820 – 1888) sa vybral na obhliadku pracoviska. Zima bola mierna a nebolo veľa snehu. Robotníci dokonca nocovali pod improvizovanými prístreškami priamo na ťažobnom mieste. Správca bol náruživý poľovník a zároveň veľký turista, preto navrhol po skončení služobných povinností svojmu sprievodcovi, murárovi Jakubovi Gellhofovi z Veľkej, aby sa išli pozrieť na kamzíky do Slavkovskej doliny. Ten bol tiež poľovník, nuž vyrazili.
Keďže kamzíky v doline neboli a počasie prialo, rozhodli sa vystúpiť širokým žľabom do Sedla pod Nosom a odtiaľ až na vrchol Slavkovského štítu. Dole sa nemuseli ponáhľať, bolo príjemne teplo. Aj dohľadnosť bola mimoriadne dobrá. To, že prvenstvo zimného výstupu patrí Blásymu, nie je náhoda. V zime chodieval k Zelenému, Skalnatému a Velickému plesu už od roku 1845. Vtedy tam nestáli chaty, nebolo značkovanie a lyže sa ešte v Tatrách nepoužívali. Za jeho najväčší „horolezecký“ úspech považujeme účasť na prvom výstupe na Rysy dňa 30. júla 1840.
Na vrchole štítu
V roku 1878 dal Blásy v Slavkovskej doline, pri Slavkovských plieskach vybudovať jednopriestorovú kamennú chatu, ktorú v roku 1882 zmietla snehová lavína. V tom čase viedla obvyklá výstupová trasa na Slavkovský štít práve odtiaľ.
Chatku sa snažili obnoviť členovia KSTL zo Starého Smokovca v štyridsiatych rokoch 20. storočia, keď sa stali populárnymi zjazdy zo Slavkovského štítu do Slavkovskej doliny.
Dnes je Slavkovská dolina z dôvodu ochrany prírody uzavretá aj pre organizovaných horolezcov.
Zo Sedla pod Nosom pokračuje výstup krátkym a pomerne strmým výšvihom. Nad ním je ešte krátky mierne stúpajúci hrebienok a ním konečne vychádzame na vrchol. Označený je kovovým krížom. Na kríž umiestnili 25. júla 2014 pri príležitosti 350. Výročia prvého známeho výstupu na Slavkovský štít pamätnú tabuľu.
Iniciátorom a hlavným aktérom prvovýstupu bol vtedy dvadsaťjedenročný sabinovský rodák, učiteľ a kantor v podtatranských Matejovciach, Juraj Buchholtz (1643 – 1724).
Magický výhľad
Za namáhavý výstup vás Slavkovský štít odmení veľmi pekným výhľadom. „Ako na dlani“ máme Veľkú Studenú dolinu, ponad Prostredný hrebeň vidno skupinu Lomnického štítu a ponad Velické Granáty, ktoré zo západu uzatvárajú Slavkovskú dolinu, vidíme Gerlachovský štít. Biely šat tatranským končiarom skutočne pristane a dodáva im nezvyklú, snáď až slávnostnú atmosféru.
text a foto: Ivan Bohuš ml., LepšíDeň.sk
V spolupráci s časopisom Krásy Slovenska – 95.ročník, číslo 1-2/2018.
Ak máte záujem odoberať časopis, kliknite si na PREDPLATNÉ.
