Čítanie kníh je bezpochyby nádherným únikom z reality, či už je to fantasy, romance alebo cestovateľské príbehy. No mnohí čitatelia si literárnych hrdinov tak obľúbia, že neváhajú cestovať po ich stopách. V realite. Na miesta, kde sa príbeh odohrával a kde ich hrdina zažil neopakovateľné chvíle. Aby mu tak boli bližšie, aby zažili čosi podobné, aby spoznali to, čo autor tak farbisto opisoval. Dan Brown patrí medzi najobľúbenejších a najúspešnejších spisovateľov na svete a jeho knihy sú vždy literárnou udalosťou roka. A milióny jeho čitateľov sa vydávajú po stopách jeho príbehov – dokonca vyšla kniha Po stopách thrillerov Dana Browna od Olivera Mittelbacha. My vás však teraz vezmeme po stopách Dana Browna a jeho trileru Pôvod. Cieľové miesto: Španielsko.

Mimochodom, čitatelia sa radi púšťajú po stopách svojich hrdinov a autorov. Napríklad v Londýne môžete skontrolovať adresu Sherlocka Holmesa na 221b Baker St v časti Marylebone. V írskom Dubline sa môžete poprechádzať po zastávkach diela Ulysses od Jamesa Joycea. V Paríži zasa navštívte miesta, ktoré tak kvetnato vedeli opísať Victor Hugo, Honoré de Balzac či Alexandre Dumas.

 

Po stopách Dana Browna v Španielsku

Triler Pôvod sa odohráva v Španielsku, na chvíľu sa prenesieme aj do Budapešti, no Dan Brown nás virtuálne povodil hlavne po nádherných španielskych zákutiach. Predstavíme vám všetky lokality, ktoré nájdete v knihe Pôvod (viac o nej v našom článku) a môžu tak byť pre vás cestovateľským tipom, ak sa niekedy dostanete do Španielska. Tie nádherné miesta naozaj stoja za to!
Každé miesto a pamiatku vám krátko priblížime, základom je však opis, ako ho vidí Dan Brown, či skôr jeho hlavný hrdina profesor Robert Langdon.

 

Guggenheimovo múzeum

Tam sa začína celý príbeh Pôvod od Dana Browna. Tam prichádza profesor Robert Langdon na slávnostný večer, na ktorom má futurista a milionár Edmond Kirsch oznámiť fenomenálny objav, ktorý „navždy zmení tvár vedy“.
Je to najoriginálnejšie múzeum moderného umenia na svete. Z Bilbaa, sivého priemyselného mesta, urobilo múzeum turistické lákadlo.

Ako ho opisuje Dan Brown vo svojom trileri Pôvod?
»Guggenheimovo múzeum v Bilbau vyzerá ako dajaká halucinácia mimozemšťana – zvírená koláž vykrivených kovových tvarov, ktoré sa navzájom takmer náhodne podopierajú. Túto chaotickú masu, ťahajúcu sa do diaľky, pokrývalo vyše tridsaťtisíc titánových kachličiek, ktoré sa ligotali ako rybie šupiny. Celej stavbe dodávali organický a zároveň mimozemský nádych, akoby sa z vody vyplazil dajaký futuristický leviatan, túžiaci sa slniť na brehu rieky.

Keď múzeum roku 1997 otvorili, The New Yorker vychválil architekta Franka Gehryho za to, že vytvoril „fantastickú snovú loď zvlnených tvarov v titánovom plášti“. Rozplývali sa aj iní posudzovatelia po celom svete: „Najúžasnejšia budova našich čias!“, „Ortuťová nádhera!“, „Ohromujúci architektonický čin!“

Po debute tohto múzea postavili desiatky iných „dekonštruktivistických“ budov – Disneyho koncertnú sieň v Los Angeles, Svet BMW v Mníchove a dokonca aj novú knižnicu v Langdonovej alma mater. Každá mala radikálne nekonvenčný tvar a konštrukciu, no Langdon napriek tomu pochyboval, že niektorá by mohla konkurovať Guggenheimovmu múzeu v Bilbau, pokiaľ ide o vyslovene šokujúci vzhľad.

Casa Milà

Známejšia ako La Pedrera. Počas stavby totiž fasáda pripomínala ľuďom kamene, jaskyne a tak sa ujal názov La Pedrera, v preklade Kameňolom. Netypické balkóny majú v ľuďoch vyvolať asociáciu mora a vĺn. V budove sa nachádza múzeum Antonia Gaudího, kde zavíta aj Robert Langdon s Ambrou.

»Jedna z najslávnejších Gaudího budov – oslnivo originálny „dom“, ktorého stupňovitá fasáda a vlnivé kamenné balkóny pripomínali vyhĺbenú horu. Neskôr dostal rozšírenú prezývku „La Pedrera“ – čo znamená „kameňolom“.
Gaudího majstrovské dielo z roku 1906 je obytná budova a zároveň nadčasové umelecké dielo. Stojí ako nahrubo pritesaná hora na rohu ulíc Carrer de Provença a Passeig de Gràcia. Deväťposchodová stavba, ktorú Gaudí poňal ako nekonečnú krivku, každý hneď spozná podľa rozvlnenej pieskovcovej fasády. Zakrivené balkóny a nepravidelná geometria jej dodávajú organický nádych, akoby dutiny a krivky vyhĺbili tisícročné vetry, ako to vidieť v púštnych kaňonoch.
Casa Milà sa rýchlo zaradila medzi najžiarivejšie barcelonské klenoty. Dodnes je to jedna z najexkluzívnejších a najvychytenejších adries v celom Španielsku.
Casa Milà je vybudovaná v tvare akéhosi znaku pre nekonečno – nikde sa nekončiaca krivka, poskrúcaná do seba, tvoriaca dve zvlnené priepasti pretínajúce budovu. Každý z týchto svetlíkov pod voľným nebom je hlboký takmer tridsať metrov, pokrútený ako čiastočne zrútená rúra a zhora to pripomína dve výlevky v streche budovy.

Sagrada Familia

Legendárna postmoderná bazilika svetoznámeho umelca Antonia Gaudího venovaná svätej rodine. Portály venované narodeniu a ukrižovaniu Krista, točité schodisko, hrobka v podzemí baziliky, kde sa nachádza kniha, po ktorej pátra Robert Langdon…

»Obrovská katolícka bazilika, ktorej vysokánske „veže z morskej hubky“ dominujú siluete Barcelony a kritici ich vyzdvihujú ako čosi, čo „nemá páru v celých dejinách umenia. Langdon vždy žasol nad Gaudího smelou víziou Sagrady Familie. Baziliky takej kolosálnej, že ju stavajú ešte dnes, takmer stoštyridsať rokov po položení základného kameňa.

Langdon vedel, že osvetlenie veľkých európskych kostolov stojí malý majetok, no tunajšie úsporné osvetlenie ledva sliepňalo. Daň za pôdorys veľkosti šesťtisícštyristo štvorcových metrov.
Oltárom bol supermoderný minimalistický stôl orámovaný ligotavými zhlukmi organových píšťal. Takmer dvadsať metrov nad ním visel tunajší nevšedný baldachýn – zavesený plátenný strop, čiže „prístrešok vznešenosti“ – symbol úcty, inšpirovaný kedysi obradnými prístreškami na stĺpoch, aby bol kráľ v tieni. Väčšina baldachýnov už bývala z pevných materiálov. No Sagrada Família si vyvolila plátno, v tomto prípade prístrešok v tvare dáždnika, ktorý akoby sa vznášal vo vzduchu nad oltárom.
Pod plátnom, zavesená na lanách ako parašutista, bola postava Ježiša na kríži. Ježiš na padáku, tak to počul Langdon. Keď ho teraz opäť videl, už ho neprekvapovalo, že to patrí medzi najkontroverznejšie detaily celého kostola.

 

Špirálové schodisko (Sagrada Familia)

»Neslávne známe špirálové schodisko Sagrady. Langdon si nikdy po ňom netrúfal vystúpiť. Táto závratná šachta obopínala točité schodisko, ktoré si v zozname National Geographic 20 najnebezpečnejších schodísk na svete vyslúžilo tretie miesto. Hneď za zradnými schodmi v chráme Angkór Vat v Kambodži a za machnatými kameňmi na útese vodopádu Diablov kotol v Ekvádore.

 

Úžasná krypta (Sagrada Familia)

»Jedna z najväčších krýpt v Európe. Podzemné mauzóleum Sagrady Familie tvorí rotunda so zvažujúcou sa dlážkou a s lavicami pre stovky veriacich. Zlaté olejové lampáše rozmiestnené po obvode osvetľovali vykladanú mozaikovú dlážku s prepleteným viničom, koreňmi, konármi, listami a inými prírodnými motívmi.
Krypta bola doslova „skrytý“ priestor a Langdon si nevedel predstaviť, ako sa Gaudímu mohlo podariť ukryť takú veľkú sieň pod kostolom. Bolo to celkom iné ako Gaudího hravá „naklonená krypta“ v Colònii Güell. Toto bola strohá neogotická sieň s olistenými stĺpmi, končistými oblúkmi a ozdobenými klenbami. Smrtiaco nehybný vzduch mierne razil kadidlom. Od úpätia schodov sa doľava ťahala hlboká priehlbina. Na bledom pieskovci jej dna ležala nenápadná sivá doska obklopená lampášmi.

 

El Escorial

Nádherná stavba bola už v roku 1984 zaradená do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Kláštor zasvätený sv. Vavrincovi z Escorialu na pamäť víťazstva Španielska nad Francúzskom v bitke pri St. Quentine 10. augusta 1557. Jeden z najvýznamnejších kráľovských palácov v Európe, ktorý môže konkurovať rozlohou i komplexnosťou Versailleskému zámku.

»Necelé dva kilometre od nich na úpätí hory Abantos stála jedna z najväčších náboženských stavieb na svete pripomínajúca pevnosť – bájny španielsky El Escorial. V komplexe, ktorý zaberal plochu vyše tritisíc štvorcových metrov, sa nachádzali kláštor, bazilika, kráľovský palác, múzeum, knižnica a celý rad najstrašidelnejších pohrebných komôr, aké kedy videl.

 

Krypta kráľov

»Panteón kráľov, legendárne miesto. Princ Julián celý roztrasený prekročil prah a ocitol sa vo veľkolepej okrovej sieni v tvare osemuholníka. Razilo v nej kadidlom a v rozkolísanom svite sviečok, zastoknutých v lustri, akoby sa celá pohojdávala. Prešiel do stredu, pomaly sa na mieste obracal, bolo mu zima a cítil sa v tom slávnostnom priestore malý. Vo všetkých ôsmich stenách boli výklenky a v nich od zeme po strop naukladané rovnaké čierne rakvy, každá so zlatou menovkou. Boli to mená z Juliánových kníh o dejinách – kráľ Ferdinand… kráľovná Izabela… kráľ Karol V., rímsky cisár.

 

Najvyšší kríž na svete

»Áno, nachádza sa v Španielsku. Stojí na vrchole hory pätnásť kilometrov od kláštora v El Escoriale. Je z betónu, týči sa nad pustým údolím do závratnej stopäťdesiatmetrovej výšky a vidieť ho z vyše stokilometrovej vzdialenosti. Skalnatá roklina pod krížom – príhodne pomenovaná Údolie padlých – je miestom posledného odpočinku vyše štyridsaťtisíc duší, obetí obidvoch strán krvavej španielskej občianskej vojny.

S nápadom naň prišiel roku 1940 sám Franco a Údolie padlých malo byť „národným pamätníkom uzmierenia“ – pokus zmieriť víťazov a porazených. Pamätník napriek „ušľachtilému cieľu“ dodnes vyvoláva kontroverzné nálady, lebo ho vybudovali ľudia, aj odsúdenci a politickí väzni, čo sa postavili proti Francovi. Mnohým z nich počas výstavby privodili smrť neľudské podmienky a hlad. Niekoľkí poslanci zašli v minulosti až tak ďaleko, že toto miesto prirovnali k nacistickým koncentračným táborom. Julián tušil, že otec v duchu zmýšľa rovnako, ale otvorene sa takto nikdy nevyslovil. Väčšina Španielov pokladá toto miesto za pamätník Francovi, ktorý si vystaval pre seba – kolosálnu svätyňu, ktorou chcel vzdať hold sám sebe. A to, že je tam pochovaný, iba rozplameňovalo hnev kritikov.

 

Kráľovský palác

Kráľovský palác v Madride stále žiari ako duchovný kompas a pamätník dlhej histórie neochvejného náboženského presvedčenia.
Madridský Palacio Real je najväčší kráľovský palác v Európe a zároveň predstavuje skvelé architektonické spojenie klasického a barokového štýlu. Vystavali ho na mieste maurského zámku z deviateho storočia a jeho trojposchodová stĺpová fasáda sa ťahá po celej stosedemdesiatmetrovej šírke rozľahlého námestia Plaza de la Armeria. Vnútrajšok tvorí dych vyrážajúci labyrint 3 418 miestností, ktoré sa vinú na ploche takmer stošesťdesiattisíc štvorcových metrov. Salóny, spálne a chodby krášli zbierka neoceniteľných majstrovských diel náboženského umenia, medzi nimi Velázquezových, Goyových a Rubensových.

Palác bol po celé generácie súkromnou rezidenciou španielskych kráľov a kráľovien. Dnes sa využíva predovšetkým pri oficiálnych príležitostiach a kráľovská rodina sídli v menej honosnom a izolovanom Palacio de la Zarzuela mimo mesta.

Prečítajte si aj ďalšie články z rubriky CESTOVANIE.

 

Barcelonské superpočítačové stredisko

Nachádza sa v katolíckom kostole.
Vchod do Barcelonského superpočítačového strediska našli v južnom výbežku kostolnej lode. K rustikálnemu exteriéru tam pristavali moderný plexisklový vestibul, čo dodávalo kostolu hybridný vzhľad budovy, ktorá uviazla medzi stáročiami.
Na nádvorí neďaleko vchodu stála štvormetrová busta primitívneho bojovníka…

 

Vrch Montjuïc

Dvesto metrov vysoký vrch známy ako Montjuïc leží na juhozápade Barcelony a korunuje ho Castell de Montjuïc – rozsiahle opevnenie zo sedemnásteho storočia na strmom útese so šírym výhľadom na Baleárske more. Vrch je aj domovom Palaua Nacional – veľkého paláca v renesančnom štýle, ktorý slúžil roku 1929 ako centrum Medzinárodnej výstavy v Barcelone.

 

Shakespearova záhrada

Na svete je tridsaťtri Shakespearových záhrad. V týchto botanických parkoch pestujú len rastliny spomínané v dielach Williama Shakespeara – vrátane Júliinej „ruže, nech sa volá akokoľvek“. A tiež Oféliinej kytice z rozmarínu, sirôtok, fenikla, orlíčka, ruty, sedmokrások a fialiek. Okrem záhrad v Stratforde-upon-Avon, vo Viedni, v San Franciscu a v newyorskom Central Parku je jedna aj pri Barcelonskom superpočítačovom stredisku.

Foto: Pixabay, Wikimedia (Hans Peter Schaefer, Godot13)