Červenák a jeho Anjel v podsvetí. Stávka na istotu

Ďuro Červenák je stávkou na istotu. Ak teda hľadáte naozaj prepracovaný príbeh, ktorý sa však čítať ľahko, je navyše zábavný, napínavý, tajomný a aj poučný. Presne taká je aj jeho séria Kapitán Stein a notár Barbarič. Už má sedem dielov a ten najnovší Anjel v podsvetí len potvrdzuje, že Červenák je majstrovský rozprávač. Ponúka rozvrstvený príbeh, v ktorom sa však nestrácane, ale naopak – neustále vás drží v napätí.

V tmavých uličkách, aj v podzemí

Doboví detektívi pracujú v časoch vlády Rudolfa II., kedy nebola núdza o tajomné a zamotané prípady. Tentoraz ich okolnosti zavedú do Plzne, kde sa potýkajú s takmer nadpozemskou silou.
Ocitáme sa v roku 1600 v Plzni. Kráľovský dvor sa sem presunul z Prahy, ktorú napadla morová nákaza. V podzemných chodbách mesta však číha niečo strašnejšie. Sú detektívi vystavení nadpozemskej sile alebo stojí za zločinmi niekto naozaj prefíkaný?

V zamotanom prípade nechýbajú dvojtvárni alchymisti, vražední špióni, tajné bratstvo zhýralých kacírov a démon, čo loví duše v podzemnom labyrinte pod Plzňou.
Kapitán Stein je čoraz viac vystavený tlaku vrchnosti a v nebezpečnom vyšetrovaní nenachádza jednoduché rozuzlenie. Pomôcť by mu mohol jeho spoločník, notár Barbarič.

Séria Juraja Červenáka – Kapitán Stein a notár Barbarič.

Anjel v podsvetí

Anjel v podsvetí je vynikajúca zmes detektívky, histórie a politiky. Červenák si opäť dal záležať na dobovom opise, úžasne vie vystihnúť atmosféru, venuje sa detailom, ktoré vám podá spôsobom, že mu jednoducho veríte. A pri niektorých opisoch jedla doslova cítite ich vôňu a chuť.

Červenák sa ukazuje ako vyzretý autor, ktorý umne narába s jednotlivými zložkami románu.
Vie, koľko krvavých scén a brutalít vložiť, aby to nepresiahlo medze a vkus priemerného čitateľa.
Vie, nakoľko vás ponoriť do histórie, aby ste sa nestihli nudiť.
Vie posúvať postavami tak, aby ste sa k nim pridali, sprevádzali ich a pátrali spolu s nimi.
Vie dávkovať dobový slovník takým spôsobom, že to neotravuje a neretarduje príbeh.
A našťastie, nie je prvoplánový, polopatistický a zjednodušujúci – váži si čitateľa a predkladá mu naozaj kvalitnú historickú detektívku.

Umne a stráviteľne ponúka množstvo faktov o vtedajšej Plzni, historické reálie – je cítiť, že Juraj si Plzeň pochodil a preskúmal, aj jej podzemie. Autenticky vyznieva život na dvore Rudolfa II., k tomu nejaká tá povesť a prepracované životné osudy postáv. ⠀

▪️Mohol v chodbách pod Plzňou sídliť ľudožrútsky démon? ⠀
▪️Existujú zlé bytosti, ktoré nám našepkávajú a navádzajú na zlo? ⠀
▪️Zviedol nás na scestie diabol…alebo ide len o človečenskú prirodzenosť? ⠀

Ak vás zaujíma, ako Juraj Červenák píše, či sa dá z písania vyžiť, kam chodí na nápady – prečítajte si tento rozhovor.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Milan Buno (@milan_booklover), 10 Okt 2020 o 9:41 PDT

Začítajte sa do novinky Anjel v podsvetí:

Kapitán Stein a jeho pobočník zápasia so psím počasím, ale vďaka šťastnému stretnutiu s plzenským rodákom nájdu skrýšu na noc. Posedenie pri zohriatom pive preruší príchod význačného hosťa. Okolo poludnia sa k hustému sneženiu pridal vietor a Jaroš spod šálu vytiahnutého až k očiam zamumlal, že takú fujavicu jakživ nezažil. Stein naňho prekvapene pozrel, pretože jeho pobočník sa nezvykol ponosovať na ťažkosti a nepohodlie na cestách. Musel však pritakať – hoci chodil po tvári sveta dvakrát tak dlho ako seržant, ani on takýto nečas nepamätal.
Zimy boli z roka na rok dlhšie a chladnejšie, ale táto si s poriadnou snehovou nádielkou počkala až na prvé dni nového roka. Ešte na Božie narodenie boli cesty suché, no po Štefanovi akoby niekto rozpáral nebesá a medzi Prahou a Plzňou to teraz vyzeralo ako v biblickom proroctve. Ni vprostred dňa bieleho nebudeš na tri kroky videti.
„Musíme si nájsť úkryt, pane!“ snažil sa Jaroš prekričať meluzínu.
„Ako, keď nevidieť ani na cestu?“ odsekol Stein. „Sme ešte vôbec na nej alebo sa trmácame krížom cez polia?“
V záveji, do ktorého sa zabárali skoro po strmene, im tá obava začala pripadať nepríjemne oprávnená, ale potom sneh pred nimi rozkrojila čerstvá stopa – niekoľko koní tu prešlo v rade za sebou. Pustili sa po nej a znenazdajky zistili, že sú naspäť v úvoze cesty. V skučaní vetra začuli vrzgot dreva a vľavo rozoznali stromy, zrejme okraj lesa. Po chvíli sa pred nimi vynorila ošarpaná poľná kaplnka, zasvätená bohvie komu, lebo sošku vo výklenku sneh zafúkal až po hrdzavú gloriolu.

Pozrite si aj ďalšie KNIŽNÉ TIPY.

„Kapitán,“ upozornil Jaroš tesne predtým, než kone zafŕkali a aj Stein pobadal pohyb medzi stromami.
„Kto tam?“ zakričal a pod plášťom zovrel rukoväť paloša.
„Bohabojní pocestní na ceste do Plzne,“ odvetil mladistvý mužský hlas. „Na chvíľu sme sa schovali v lesnom závetrí, aby sme nabrali silu, inak by sme azda padli a už nevstali. Hospodin nás dnes ťažko skúša.“
„Tlačí nás k zemi, aby sme nezabúdali na pokoru,“ odvetil kapitán stroho, pretože nemal rád, keď niekto naznačoval, že Boh je vrtošivý a trápi ľudí bezdôvodne. „Kto ste, pane? Ukážte sa!“
Spoza kmeňov vystúpili dve mužské postavy. Keď Stein prižmúril oči, uvidel za nimi podupávať dva osedlané kone a mulicu s batožinou.
„Majster slobodných umení Kašpar Ladislav Stehlík,“ predstavil sa mladý muž v plášti lemovanom kožušinou, na hlave zimný baret s chlopňami na ušiach a zátylku. „Stehlík z Čeňkova,“ dodal. „Ešte stále som si na titul nezvykol, cisár náš rod povýšil ani nie pred dvomi rokmi. Toto je môj sluha Jakub.“
„Meno Stehlík mi nie je neznáme. Nosí ho aj vážený plzenský sladovník.“
„Bartolomej Stehlík, môj otec. S kým mám tú česť, pane?“
„Vlastne sme skoro susedia.“ Stein až teraz pustil meč a uvoľnil napnuté telo. „Pochádzam z tretieho domu v Masokrámskej ulici.“
„Myslíte,“ Stehlík si zaclonil oči dlaňou v rukavici a lepšie sa jazdcovi prizrel, „dom U Dračej hlavy?“
„Práve ten.“
„Vy teda musíte byť… kapitán Stein?“
„Joachim Stein zo Striebornej skaly.“
„Chýrečný turkobijca, lovec zločincov, kladivo na nepriateľov ríše,“ vydýchol Stehlík užasnuto a šibol pohľadom na druhého jazdca. „Váš spoločník je teda Bohdan Jaroš, syn nedávno zosnulého pražského majstra meča.“
„Seržant Jaroš, správne. Majstre, poznáte trochu tieto končiny?“
„Viac ako trochu, trúfam si povedať. Od študentských čias žijem prevažne v Prahe, ale domov cestujem viackrát za rok a na tejto trase poznám skoro každý kameň.“