Potrebuje dieťa zónu bez dospelých? Čas bez výchovy?

Výchova je otázkou rešpektu. Áno, dieťa potrebuje určitú kontrolu a metóda laisser-faire (deti robia len to, čo chcú) nie vždy funguje, ak k nej pristupujete nesprávne. Pritom všetci chceme svoje deti vychovávať čo najlepšie, zdravo a s rešpektom k ich osobnosti.
No pravdou tiež je, že dieťa potrebuje zónu bez dospelých, bez vychovávania, kde nebude neustále pod dohľadom. Ako to urobiť a prečo je to vôbec dôležité?

Mimochodom, všetko, čo robia dospelí, vychováva: to ako sa správame medzi sebou, ako pristupujeme k príbuzným, rodine, či kolegom. Podvedome vychovávame aj tým, aké filmy pozeráme, čo čítame a akú hudbu máme radi. Vychovávajú aj naše postoje – náboženské, politické…to, že radi pracujeme v záhradke alebo že si každý večer dáme pohár vína. Všetky tieto veci vychovávajú naše deti.

Prečo treba zónu bez dospelých?

Väčšina detí nemá v živote zónu bez dospelých. Vždy sú obklopené dospelými – a navyše dospelí sa chcú vždy cítiť hodnotne a byť užitoční. Ak dospelí ustavične niečo s deťmi a pre deti robia, zaťažuje ich to. A keby mohli, asi by povedali: „Môžeme si jednoducho len urobiť raz prestávku, prosím?“

Touto témou sa vážne zaoberal aj najznámejší dánsky rodinný poradca Jesper Juul, ktorý napísal viacero bestsellerov, okrem iného v slovenčine vyšla kniha Rešpekt, dôvera a láska. Zaoberá sa v nej tým, čo od nás deti naozaj potrebujú, aby boli šťastné, sebavedomé a vyrástli z nich plnohodnotní dospelí.

Ako Juul uvádza, v severnej Európe sa to začalo na začiatku 90-tych rokov. Odborníci vtedy povedali, že deti, ktoré prichádzajú do školy, nemajú žiadne sociálne zručnosti. Je zvláštne, že sa to neprenieslo do predškolských zariadení a nikto sa nepýtal, čo sa deje tam. Koncepcia celodennej starostlivosti o deti bola predsa veľkou zmenou v ich živote, odrazu strávili tisíce hodín svojho života v škôlke. A celou myšlienkou v pozadí koncepcie škôlok v podstate je, že deťom by sa mali sprostredkovať sociálne zručnosti. No možno to vôbec nefunguje tak, akoby si to človek predstavoval. Moja generácia sa deväťdesiat percent svojich sociálnych zručností naučila, keď pri tom neboli žiadni dospelí.

Miesto bez rodičov

V Nórsku je to často tak, že k škôlkam patrí aj kúsok lesa. Chodia tam deti a vtedy dospelí vedia, že oni tam chodiť nemajú. Tam si chcú deti robiť svoje samy. Od dospelých to, samozrejme, vyžaduje určitú dávku sebadisciplíny.

Vždy treba mať na pamäti, že výchova je nonstop posielaný odkaz deťom, kde okrem iného počúvajú aj toto: „Rodičia so mnou ešte nie sú so spokojní.“
Ruku na srdce – však aj vy často vysielate svojím deťom tento odkaz.
A to je veľmi deštruktívne, tvrdí J.Juul „Preto to myslím naozaj vážne, keď poviem: Skúste menej vychovávať. A snažte sa viac si deti jednoducho len užívať. Možno to znie trocha romanticky, ale nie je to také ťažké. Všetci sme to predsa tak robili, keď sa nám deti práve narodili. Väčšina rodičov si pamätá, že prvých dvadsaťštyri hodín nesedeli a nehovorili: „Hm, čo tu môžem v najbližších rokoch naprávať? Trocha tu, trocha tam…“ Ale neskôr to prišlo – a, žiaľ, teraz to prichádza skôr a skôr.“

Rešpektujte hranice detí

Dánsky terapeut Juul si spomína, ako ho raz pozvali na jednu talkshow vo Švédsku, kam mohli rodičia aj telefonovať. Zavolali tam dve matky s niekoľkomesačnými bábätkami a spýtali sa: „Ako môžem pre svoje dieťa stanoviť správne hranice?“

To je skutočne šialené! Príliš veľa hovoríme o tom, že deti potrebujú hranice, ale ich život ešte nikdy v dejinách nebol taký obmedzovaný ako dnes. Príliš málo hovoríme o tom, že deti majú hranice! A je to, samozrejme, veľká výzva, keď je pedagogička s dvadsiatimi či tridsiatimi deťmi. Tam určitú individualitu môžete pripustiť a užívať si ju, ale možnosti sú jednoducho obmedzené. Možno však niektoré deti iba prídu zo škôlky domov, najprv si vydýchnu a pomyslia si: „Teraz sme konečne voľné!“

Prečítajte si tiež
Najčastejšie chyby rodičov pri výchove tínedžerov.

Doprajte deťom čas bez výchovy

Je fakt, že sa niekedy až príliš zaoberáme deťmi. Nedáme im vydýchnuť, snažíme sa im stále tvoriť nejaký program, „zamestnávať“ ich, mať pod kontrolou. Ako však upozorňuje terapeut Juul v knihe Rešpekt, dôvera a láska, 70% toho, čo im hovoríme alebo čo s nimi robíme, robíme vlastne pre seba. A iba 30% pre ne. To nie je mimoriadne zlé, je to dokonca v poriadku – ak si to uvedomujeme. Ak si však myslíte, že tých sedemdesiat percent, ktoré v skutočnosti robíte pre seba, pre vlastný pohľad na seba, pre vlastné svedomie, vlastný imidž a tak ďalej, je dobré aj pre deti, potom majú deti problém.

Holanďanka Maria Aarts má za sebou veľa skvelých filmov o takzvaných plačúcich deťoch. Chudáci rodičia sa len riadili tým, čo spoločnosť v osemdesiatych rokoch hlásala, že deti musia mať bezpodmienečne dvoch rodičov, že otcovia sa musia bezpodmienečne zapájať a podobne.
Pri troj- či štvormesačnom dieťati, ktoré treba prebaliť, stoja obaja rodičia, jeden z nich rozpráva a druhý vymieňa plienky. Chúďatko dieťa sa snaží signalizovať najprv očkami: „Prosím si prestávku!“
To nefunguje, preto signalizuje to isté odvracaním hlavičky. Rodičia mu otočia hlavičku späť a vtedy deti začnú plakať.
Nato rodičia povedia: „Bože môj, naše dieťa vždy plače. Robíme predsa všetko správne.“

Foto: Ikar, Pexels.com