Ľudia miznú na celom svete.
Ale predstavte si, že niekto zmizne z výletnej zaoceánskej lode. Je to malé mestečko, kde nájdete všetko. Kino, divadlo, reštaurácie, bazény, herne… proste malý svet na vode. Tam by ste zmiznutie možno nečakali.
No je to vlastne miesto bez polície. A je tam prirodzene aj zločin. Príležitosť na perfektný zločin.
Vitajte na luxusnej výletnej lodi! Práve nastúpil pasažier 23.

Na zaoceánskych výletných lodiach a trajektoch od roku 2000 zmizlo z paluby bez stopy najmenej 200 cestujúcich a členov posádky.
Sebastian Fitzek využil tento fakt pre svoj psychotriler Pasažier 23. Podarilo sa mu napísať desivý a strhujúci kriminálny príbeh. „Žiadna scéna navyše a žiaden zvrat, ktorý by čitateľ očakával,“ napísal Der Spiegel.

„Na všetkých výletných lodiach, ktoré v súčasnosti križujú svetové moria, skočí podľa našich odhadov každý rok cez palubu v priemere dvadsaťtri osôb.“
Pasažier 23!
Teraz jej bolo jasné, čo mal Daniel na mysli.
„Zasa niekto zmizol?“
Máme na palube pasažiera 23!

Pasažier 23

Takže naloďte sa a pripravte sa na hrozivú jazdu. Zachovajte si pevné nervy, aby ste vydržali až do cieľového prístavu.

Pretože ak sa na takejto obrovskej lodi stratia pasažieri, väčšinou sa nikde nenájdu. Vyšetrovatelia predpokladajú, že spáchali samovraždu a skočili do mora. Tam ich mohli zožrať žraloky, možno sa rozložili, klesli ku dnu… nikdy sa už možno nenájdu ani len zvyšky ich tiel.
No tentoraz sa stratený pasažier po dvoch mesiacoch objaví na lodi. A to je čudné, šokujúce a prekvapivé.

Policajný psychológ Martin Schwartz prišiel pred piatimi rokmi za mysterióznych okolností o ženu a syna. Stalo sa to počas ich dovolenky na luxusnej zaoceánskej lodi Sultan of the Seas – nikto z posádky mu však nevedel vysvetliť, ako k tomu došlo. Martin je odvtedy psychicky na dne a vrhá sa ako utajený vyšetrovateľ do najnebezpečnejších policajných akcií, kde mu neraz ide o holý život.

Uprostred zásahu mu zatelefonuje čudácka stará dáma, ktorá sa predstaví ako autorka trilerov. Presviedča ho, že sa bezpodmienečne musí nalodiť na Sultána, pretože našla dôkaz, čo sa asi prihodilo jeho rodine. Martin sa zaprisahal, že nikdy nevkročí na loď.
Keď sa dozvie, že na lodi sa objavilo dievčatko s medvedíkom jeho syna v náručí, ktoré zmizlo pred niekoľkými mesiacmi, neváha a vyberie sa na loď.

Desivé prostredie

Príbeh je založený na skvelom nápade. Sebastian Fitzek našiel miesto, z ktorého niet úniku, ale kam sa ani nikto tak ľahko nedostane. Páchateľ teda musí byť na lodi a vyšetrovateľovi zostáva len málo času, aby ho našiel.
Ideálne prostredie pre takých autorov, ako je Agatha Christie, však?
Fitzek je rovnaký majster a hneď od začiatku rozohral niekoľko zápletiek. Tie mu umožňujú udržať v celej knihe vysokú mieru napätia, takže sa rozhodne nenudíte.

„Napínavý psychotriler odohrávajúci sa uprostred oceánu. Autor prekonal nielen rámec reality, ale zároveň aj hranice fantázie,“ napísali v NZZ am Sonntag.

Pozrite si viac tipov v žánri Napätie.

Prečítajte si úryvok z knihy Pasažier 23:

Osem týždňov bola nezvestná?“
Martin to stále nebol schopný pochopiť.
Samozrejme, vedel, že na šírom mori nie sú nezvestné osoby nič ojedinelé.
Po Nadjinej a Timmovej smrti študoval každý prípad za posledné roky, a boli ich desiatky.
Navštívil svojpomocné skupiny, ktoré založili príbuzní „obetí výletných lodí“, rozprával sa s právnikmi, ktorí sa špecializovali na procesy proti zodpovedným, a pokúšal sa prisúdiť zodpovednosť kapitánovi osobne za to, že pátranie bolo rovnako nedostatočné ako zabezpečenie dôkazov v kajute jeho ženy.
Až k prehranému procesu proti kapitánovi Danielovi Bonhoefferovi a lodnej spoločnosti, roky po zmiznutí Nadje a Timma, sledoval všetky správy o zločinoch na výletných lodiach.
Napokon si uvedomil, že svojím ťažením proti lodným spoločnostiam sa pokúša omámiť sám seba. Čokoľvek urobí, nič mu viac nevráti jeho rodinu. Keď spracoval toto poznanie, prestal sledovať správy o zmiznutých osobách na šírom mori. Prestali byť preňho dôležité, rovnako ako aj samotný život. Preto počul meno Anouk Lamarová po prvý raz.
„A teraz je zrazu zasa na lodi?“ zopakoval vetu, ktorou Gerlinda Dobkowitzová práve skončila dlhý monológ.
„Áno, videla som ju na vlastné oči. Bolo to ku koncu mojej každodennej kontrolnej obchôdzky, uprostred lode medzi druhou a treťou palubou. Práve som zahýbala za roh, keď sa ku mne rútila tá vycivená postava, hlavu otáčala dozadu, akoby pred niekým utekala. Počula som náhlivé kroky tlmené mäkkým ko-bercom, do ktorého môj vozík zapadne ako do piesku, ale to je jedno… Dôležitejšie je, že som videla, ako Anouk zastala a hodila čosi do mosadzného koša na stene.“ Gerlinde sa na tvári objavili červené fľaky z rozrušenia, spomienka ju očividne vzpružila.
„Potom sa ani nepohla z miesta a ja som čo najrýchlejšie rolovala za ozrutný kvetináč, ktorými sú vyzdobené uličky, aby ma nezbadal kapitán.“
„Kapitán?“
„Nemám potuchy, čo tam v tú neskorú hodinu robil, ale vlastne vbehol dievčinke do náručia. Pozrite sa, tu!“