„Poštár vás požiada, aby ste prevzali balík pre suseda. Jeho meno ste dosiaľ nepočuli, hoci na tej ulici bývate už roky.
„Čo už sa môže stať?“ pomyslíte si.
A tak ho prevezmete. No spustíte tým nočnú moru…

Emma sa stala obeťou chorého vraha, ktorý svojim obetiam oholí hlavu a potom ich znásilní a zabije. Emmu páchateľ ušetril. Doteraz ako jediná vyviazla živá. No nevie si to vysvetliť. Prečo?!
V hĺbke duše je presvedčená, že si po ňu príde. Že “Holič” ju bude hľadať, aby dokonal svoj krutý čin.
A tak postihnutá paranojou vidí v každom mužovi páchateľa, hoci tomu v tmavej izbe nevidela do tváre. Bezpečne sa cíti len vo svojom malom dome na kraji berlínskej štvrti Grunewald.
Vo svojej blízkosti strpí iba svojho muža a verného psa.

Jedného dňa ju poštár poprosí, aby prevzala balíček pre suseda, o ktorom nikdy nepočula, hoci všetkých nablízku pozná.
Emma si dobre uvedomuje, ako sa s ňou podvedomie zahráva. Nevie sa ubrániť panickému strachu. Jej hrôza je taká intenzívna, že sa prenáša aj na čitateľa a pomaly už nerozoznávame realitu od predstáv. Množstvo indícií nás navyše zavádza na falošnú stopu a rozuzlenie nám doslova vyrazí dych.

Hrozivý balík

Sebastian Fitzek patrí v Nemecku medzi najobľúbenejších a najpredávanejších autorov psychotriler. A nečudo. Dokáže vás každú chvíľu zviesť na falošnú stopu, zmiasť vás a vyvolá vo vás intenzívne duševné napätie. Či už je to v tejto knihe Balík, alebo v novšej Terapia, ktorá vyšla vo vydavateľstve Tatran.

Fitzek sa s nami, naivnými čitateľmi, majstrovsky zahráva, prehadzuje si nás akoby sa nechumelilo a vy si obhrýzate nervózne nechty uvažujúc: „čo by bolo, keby“.
Balík. Šialený príbeh. Rafinovaný. Hrôza a napätie do samého konca, takže ho nečítajte, keď vonku prší, blýska sa, hrmí a vietor ohýba konáre, až to praští.

Sebastian Fitzek

Sebastian Fitzek je nemecký spisovateľ a novinár. Náklad jeho detektívok presiahol 12 miliónov výtlačkov a bol preložený do 25 jazykov. V súčasnosti je najúspešnejším a najžiadanejším nemeckým autorom, ktorý sa presadil aj v USA a v Anglicku.
Hneď jeho prvý psychotriler Terapia sa stal bestsellerom a filmová spoločnosť Odeon vzápätí zakúpila filmové práva. Bola to dobrá voľba, lebo aj film získal mnohé ocenenia. Viac o Terapii si môžete prečítať v našom článku Kráľ nemeckého trileru vás priklincuje k stoličke.
Jeho druhá kniha Šialená hra bola tiež nezvyčajným úspechom a rovnako sfilmovaná.

Úryvok z knihy Balík:

Keď Emma otvorila dvere do spálne svojich rodičov, netušila, že je to posledný raz. Už nikdy sa o pol jednej v noci, vyzbrojená plyšovým slonom, neprivinie k matke, opatrne, aby nezobudila otca, ktorý v spánku kopal nohami, mrmlal nezrozumiteľné slová alebo škrípal zubmi.
Dnes nekopal, nemrmlal ani neškrípal zubmi. Dnes len stenal.
„Tati?“
Emma ťapkala z tmavej chodby do spálne. Cez zatiahnuté záclony prenikalo ortuťové svetlo mesiaca v splne, ktorý v týchto jarných nociach trónil nad Berlínom ako polnočné slnko.
Emma s prižmúrenými očami, nad ktorými visela ofina ako gaštanová záclonka, iba tušila predmety naokolo: ratanovú truhlicu pri nohách postele, sklené nočné stolíky z oboch strán širokého lôžka, skriňu s posuvnými dverami, do ktorej sa kedysi zavše schovávala.
Dovtedy, kým do jej života nevošiel Artur a nesprotivil jej schovávačku.
„Tati?“ zašepkala Emma a nahmatala otcovu holú nohu vytŕčajúcu spod prikrývky. Mala len jednu ponožku a aj tá jej sotva držala na prstoch. Druhú stratila v spánku, kdesi na ceste zo zámku jednorožca do údolia striebristého lietajúceho pavúka, ktorý jej vo sne niekedy naháňal strach.
Ale nebála som sa ho tak ako Artura.
Hoci ten ju opakovane ubezpečoval, že nie je zlý. No mohla mu veriť?
Emma si silnejšie pritisla slona k hrudi. Jazyk sa jej lepil na podnebie ako vysušená žuvačka. Sotva počula vlastný tenký hlások, preto to skúsila ešte raz:
„Tati, zobuď sa.“ Emma mu potiahla palec na nohe.
Otec odtiahol nohu a stenajúc sa obrátil na bok. Trochu pritom nadvihol prikrývku a Emme udrel do nosa nezameniteľný telesný pach. Bola presvedčená, že otca by podľa vône spoznala so zatvorenými očami aj medzi tuctom dospelých. Podľa tej dôverne známej zemitej zmesi tabaku a kolínskej, ktorú mala tak rada.
Emma chvíľku uvažovala, či by to nemala skúsiť radšej u mamy, ktorá mala vždy pre ňu čas. Otec ju často hrešil. Emma väčšinou ani netušila, čo vyviedla, keď trieskali dvere, až sa otriasal celý dom. Vraj je „chorlelik“ alebo tak nejako, a potom ho to mrzí. Niekedy, veľmi zriedkavo, jej to aj sám povedal. Prišiel za ňou do izby, dotkol sa jej slzami zmáčaného líčka, pohladkal ju po vlasoch a povedal, že byť dospelý nie je také jednoduché, kvôli zodpovednosti, problémom a tak. Pre Emmu boli tieto výnimočné chvíle najšťastnejšie na svete, a presne po tom teraz túžila.
Práve dnes by to pre ňu veľmi veľa znamenalo.
Keď sa tak strašne bojím.
„Tati, prosím…“
Chcela podísť k záhlaviu postele a dotknúť sa mu čela, ale potkla sa o sklenú fľašu.
Och, nie…
V rozrušení zabudla, že mama aj otec majú pri posteli fľašu s vodou pre prípad, že by sa chceli v noci napiť. Keď sa fľaša prevrhla a kotúľala po parketách, Emme sa zdalo, že cez spálňu rachotí nákladný vlak. Hrmot bol ohlušujúci, akoby tma znásobovala zvuk.
Rozžalo sa svetlo.
Na maminej strane.
Keď sa Emma zrazu ocitla v osvetlenej miestnosti, prenikavo vykríkla.
„Zlatko?“ počula matku, ktorá v kuželi stolnej lampy vyzerala ako svätica. Ako svätica so strapatými vlasmi a tvárou otlačenou od vankúša.
Aj Emmin otec sa strhol zo spánku a otvoril oči.