Demänovské jaskyne. Pred 100 rokmi objavili najväčšiu sústavu jaskýň u nás

Pinterest LinkedIn Tumblr +

V auguste 2021 je to presne sto rokov od objavenia Chrámu slobody (dnešná Demänovská jaskyňa slobody). Kľúčovou mierou to poznamenalo celú slovenskú speleológiu a určilo jej ďalšie smerovanie. Odvtedy v Demänovskej doline veľké objavy pokračujú dodnes.
Len pred polrokom sa Demänovský jaskynný systém stal najdlhšou jaskyňou celých Karpát, pohoria tiahnuceho sa od Rumunska po Moravu.
V roku 2007 sme začali objavovať ohromujúce pokračovania Štefanovej, dnes už piatej najdlhšej jaskyne Slovenska, ktorá leží hneď vedľa Demänovského jaskynného systému. Našli sme tiež ďalšiu, dovtedy nepoznanú Dračiu jaskyňu. Na vlastnej skúsenosti sme pochopili prvých prieskumníkov zo začiatku 18. storočia, ktorí spomínali zvláštne dojmy, keď kráčali po „dračích“ kostiach jaskynných medveďov.
Demänovské jaskyne.

 

Studený závan zo skaly

„S vysokého úbočia zahľadel som sa neraz s nevšedným požitkom na rozloženú dolinu, s jej impozantnými braliskami, hýriacu nádherou v jase zapadajúceho slnka.“
Takmer pred 100 rokmi takto spomínal Martin Rázus na svoje zážitky i detstvo v Demänovskej doline. Ako mladý chlapec nemohol mať poňatia o nádhere v miestach večnej tmy.

Pred 100 rokmi moravský učiteľ Alois Král prekonal úzke miesto pod skalným previsom, kde sa voda Demänovky väčšinu roka tratila do podzemia. V čase jeho už druhej návštevy doliny riečka vyschla a keď pristúpil bližšie k tomuto miestu, nevyhnutne ho musel ovanúť silný prúd ľadového vzduchu, ktorý vychádzal z tmavej dutiny skaly. V ten deň, 3. augusta 1921 zrejme ako prvý človek vošiel do úvodných častí Chrámu slobody.

Jaskyňa to najskôr nebola nijako nádherná  – čierna, vlhká skala tvorila chodby divokých tvarov a nebezpečné labyrinty tesných i väčších chodieb si žiadali veľkú obozretnosť. Každý chybný krok či strata orientácie by skončili nešťastím. Rovnako vážnymi následkami hrozila náhla búrka, ktorá mohla veľmi rýchlo zaliať vstupný otvor a uväzniť prieskumníkov vo vnútri chladnej jaskyne. Ktovie, či si účastníci prvých prieskumných výprav boli vedomí týchto nástrah. Navyše vstupovali do priestorov neznámych, kde na každý ďalší krok bolo treba čoraz väčšiu odvahu – každý krok smeroval hlbšie do neznáma.

Demänovské jaskyne

Centrálna časť demänovského kaňonu pred storočím.

 

Zaslúžená odmena

Tak či onak, veľmi skoro sa im dostalo mimoriadnej odmeny – hneď na druhý deň po objavení vstupných chodieb vošli do mohutného priestoru Veľkého dómu. 7. augusta už desaťčlenná expedícia postúpila ešte ďalej proti prúdu podzemnej Demänovky, objavila horné poschodie jaskyne a v ňom aj nekonečné, pestrofarebné variácie kvapľovej výzdoby.

„Presne tej, o ktorej potom noviny v celom Československu písali na popredných stranách ako o objave väčšom, ako sú slávne jaskyne Moravského krasu. Písalo sa dokonca o najkrajšej jaskyni Európy,“ pripomína Pavel Herich v časopise Krásy Slovenska, ktoré sa venujú Demänovským jaskyniam  ich výročiu.

Od tohto momentu sa Demänovské jaskyne tešili neutíchajúcemu prieskumnému záujmu, ktorý dodnes, s istými prestávkami vlastne neskončil. Skôr naopak, dnešné objaviteľské úsilie je dokonca intenzívnejšie ako pred sto či päťdesiatimi rokmi. A prináša podobné výsledky.

Demänovské jaskyne

Objavný ponor – miesto, cez ktoré Alois Král objavil Chrám slobody.

 

Veľká podzemná priepasť

V roku 1923 sa prvýkrát spustil človek do priepasti zvanej Psie diery na Pustých, kam odnepamäti miestni pastieri hádzali chorých a zostarnutých psov. Z dna priepasti sledovali veľké chodby, pekne vyzdobené kvapľami a nátekmi starých sintrov. Ďalšie pokračovanie však zahatala ozrutná jaskynná priepasť, vo svojej najväčšej hĺbke merala až 80 m. Prv odolala, no druhá expedícia s podporou vojakov technickej roty dosiahla jej dno a objavila veľké dómy a podzemnú rieku.

Objavitelia správne odhadli, že ide o podzemnú Demänovku, čiže vody, ktoré sa neskôr objavujú v Chráme slobody a vytekajú na povrch vo Vyvieraní. Cesta z Masarykových siení, ako tieto priestory nazvali, ďalej viedla dvomi smermi – na juh, smerom na Machnaté a k povrchu a na sever smerom ku Chrámu slobody. No napriek mnohým pokusom sa tejto generácii prieskumníkov spojenie dvoch veľkých jaskýň nepodarilo. To sa stalo až v roku 1951, teda takmer 30 rokov neskôr a až potom, ako bol prekopaný nový vchod z povrchu.

Demänovské jaskyne

Vľavo: Jazerný dóm v jaskyni Štefanová.
Vpravo: Kamenný vinohrad v Demänovskej jaskyni slobody.

 

Demänovská jaskyňa mieru je vlastne „Ľadovka“

Demänovská ľadová jaskyňa bola navštevovaná odnepamäti, istotne už pred časmi G. Bucholtza mladšieho, ktorý ju skúmal v roku 1719.
Neskôr v 19. storočí spomína banský dozorca Birling z Nemeckej (dnes Partizánskej) Ľupče, že na konci Jazernej chodby je jaskyňa zatarasená vápnitým bahnom, ktoré nedovoľuje ďalší postup. No ako píše, miestni obyvatelia a sprievodcovia tvrdia, že za vhodných podmienok sa dá preniknúť ďalej a celá doterajšia jaskyňa je nanajvýš polovicou známych priestorov…

Dnes sa už zrejme nedozvieme, či šlo len o ľudskú tvorivosť a predstavivosť alebo niekto skutočne ešte prv vstúpil do rozsiahlych chodieb a bludísk dnešnej Demänovskej jaskyne mieru,  no naisto sa tak stalo v roku 1952. Traja prieskumníci, Stanislav Šrol, Pavol Revaj a Peter Droppa, prekopaním nánosov v nízkej chodbe definitívne potvrdili existenciu jaskynných chodieb medzi „Ľadovkou“ a Chrámom slobody (vtedy už Demänovskou jaskyňou slobody).
Na jednom konci objavených chodieb vzápätí prekopali otvor na povrch, aby sa uľahčil ďalší prieskum a obišli tak zatápajúci sa objavný sifón. A opodiaľ, jedna veľká chodba sa priblížila len na niekoľko málo metrov k Demänovskej jaskyni slobody…

 

Demänovské jaskyne

Nové objavy v Pustej jaskyni nad
podzemnou Demänovkou.

Ďalšie tri desaťročia

Objav Demänovskej jaskyne mieru akoby zaplnil prázdne miesto v mapách Demänovských  jaskýň. Pustá na jednom konci na juhu ústila na povrch v Machnatom, Ľadová jaskyňa na druhom konci bola odrezaná hlbokou Čiernou dolinkou na severe. V tom čase jaskyniari zrejme neuvažovali, že by jaskyne mohli viesť až k horným ponorom Demänovky (Lúčanky) a Zadnej vody vyššie v doline. Ak aj áno, prekážky sa zdali ťažké – ďalšie pokračovanie chodieb bolo zatarasené veľkými nánosmi pieskov, štrkov a závalmi alebo cestu zatvárali vodné sifóny, teda miesta, kde sa jaskynné chodby skláňali nadol do hlbokých, trvalo  zatopených priestorov. Po dlhšom čase prieskum v Demänovskej doline ustal a presunul sa do susednej Jánskej doliny.

Až koncom 70. rokov sa Vladimír Žikeš s mladou partiou budúcich jaskyniarov podujal na prieskum týchto zatopených chodieb. Čoskoro, napriek predchádzajúcim vyhláseniam, že to je nemožné, dokázal preplávať cez šesť sifónov z Vyvierania do Demänovskej jaskyne slobody.
Objavil tým nové chodby a úspech ho motivoval pokračovať ďalšími sifónmi proti prúdu podzemnej Demänovky. V roku 1984 však v hlbokom a mimoriadne nebezpečnom sifóne, už predtým zvanom Pekelný, zahynul. Tri roky po tejto smutnej udalosti došlo k štvrtej rozsiahlej výkopovej akcii s cieľom spojiť Demänovskú jaskyňu mieru s Demänovskou jaskyňou slobody.

 

Demänovský jaskynný systém

V Jaskyni slobody sa najprv muselo vyčerpať veľké podzemné jazero, ktoré bolo dlhé až 50 m a od hladiny po dno siahalo až do siedmich metrov. Na jeho úplnom spodku začali prieskumníci hĺbiť sondu – výkop, ktorý mal smerovať popod stenu do Jaskyne mieru. Kopalo sa v nepríjemnom tekutom blate a výdreva zabezpečujúca vstup do výkopu praskala pod tlakom bahnitej masy.

S heroickým úsilím pracovalo päťdesiatosem jaskyniarov v stálom nebezpečenstve zrútenia. Za deväť dní nepretržitej práce prekopali 24 m dlhú chodbu. A takto sa 2. januára 1987, po dlhých rokoch od objavu Demänovskej jaskyne mieru a predchádzajúcich neúspešných pokusoch dosiahlo spojenie a pre ľudské poznanie konečne vznikol Demänovský jaskynný systém.

 

Nové storočie v znamení objavov

Spolu s týmto úspechom sa do konca 20. storočia podarilo nájsť viacero nových priestorov, no boli to chodby či siene akosi len doplňujúce celkový obraz rozlohy Demänovských jaskýň. Ďalšia éra veľkých objavov však s novým storočím napokon prišla.

Hneď v roku 2000 sa podarilo prekopať desiatky metrov dlhú, pieskom až po strop zanesenú chodbu v Pustej jaskyni. Problémy nekončili jej vyčistením od sedimentov, pretože vzápätí sa do vyprázdnených priestorov dostávala voda a zatápala časť tejto chodby. Nezriedka sa stávalo, že znemožnila prejsť na druhú stranu, raz takmer zabránila celej výprave vrátiť sa z jaskyne von. No za touto prekážkou sa podarilo objaviť nové, mohutné chodby dlhé tri kilometre, hlboké priepasti a vysoké dómy. A opäť podzemnú rieku – Demänovku, len zas o čosi vyššie proti prúdu, v smere k jej ponorom.

nádherné slovenské jaskyne - Kamenný dážďPrečítajte si tiež
Slovenské jaskyne. Koľko ich je? Ktoré sú najdlhšie a najhlbšie?

 

Dóm titanov

Ak Chrám slobody bol prvým veľkým krokom v poznaní Demänovského krasu, Demänovská jaskyňu mieru bola istotne tým druhým. A tretí prišiel 20. januára 2007. Výprava ôsmich jaskyniarov pod vedením Ľuboša Holíka sa prekopala v nízkej chodbe nie veľmi dlhej jaskyne zvanej Štefanová do ohromujúceho dómu. Plochou možno najväčší v celom demänovskom podzemí dostal meno Dóm titanov.

Prvýkrát v jeho existencii sme doň priniesli svetlo, ale aké to bolo svetlo! Ledva sme si dovideli pod nohy, po náročnej práci ani čelovky už nevládali svietiť. Na konci akcie, celkom vyčerpaných nás zrazu uvítal takýto priestor. Len sme tušili, je tam v diaľke nejaké pokračovanie?

Bolo, jaskyňa tu vlastne akoby začala a podnes sme tu objavili 18 kilometrov nových chodieb. Desiatky menších podzemných riečísk, nekonečné kľukaté labyrinty, ale aj desivé závaloviská, veľké dómy a siene či prekrásnu výzdobu, pestrosťou rovnajúcu sa tej v Chráme slobody. Dnes je Štefanová jednou z najväčších jaskýň Slovenska a len na 55 m sa priblížila k Demänovskému jaskynnému systému. Možno raz, a snáď nie o desiatky rokov, ako to bolo spravidla doteraz, sa ju podarí k nemu pripojiť…

Ak vás zaujíma história Demänovských jaskýň, ich objavovanie, ako to tam vyzerá 100 rokov po objave, siahnite po časopise Krásy Slovenska, číslo 7-8 2021.

časopis Krásy Slovenska

V spolupráci s časopisom Krásy Slovenska, č.7-8/2021.
text: Pavel Herich
foto: Pavel Herich, Ivan Šulek ml., Pavol Staník, Martin Korček a zo zbierok SMOPaJ


Zdielať

About Author

Komentáre sú uzavreté.