Dojímavá vianočná romanca Navždy v decembri

December v plnom prúde, Vianoce sa blížia…máte chuť na sviatočnú romantiku? Máme pre vás snovú romancu, ktorá vás zahreje od prvých strán. Ponoríte sa do nej a s napätím budete sledovať lásku Josie a Maxa, ktorá sa prehlbuje, zväčšuje a celých ich objíma. Je neuveriteľné, koľko lásky v sebe ukrývame a stačí malá iskra, aby sa to začalo postupne uvoľňovať… Keď niekoho milujete takýmto spôsobom, robí to dobre nielen vášmu partnerovi, ale aj vám. Presne ako tento príbeh, ktorý vás pohladí na duši.
Romanca Navždy v decembri je ako stvorená na dlhé zimné večeri.

Navždy v decembri

Každý rok v decembri posiela Josie list rodičom, ktorých stratila v jednu vianočnú noc pred mnohými rokmi. Píše doň vždy rovnaké slová: Navždy mi budete chýbať.
Tento rok jej však pravidelnú cestu k poštovej schránke prekazí sympatický Max, ktorý plánoval tráviť sviatky s rodičmi v New Yorku, no všetky lety zrušili. Aby neboli na vianočné sviatky sami, Josie a Max sa dohodnú, že ich strávia spolu a poriadne si ich užijú.

Korčuľovanie sa na ľade, varené víno, nakupovanie darčekov aj bozk pod imelom. Josie verí, že je to len začiatok niečoho špeciálneho…
Lenže Max zrazu bez rozlúčky zmizne a Josie nezanechá žiadnu možnosť, ako ho kontaktovať. Na to, čo urobil, má síce závažný dôvod, no ani on nevie na Josie zabudnúť. Napriek presvedčeniu, že sa už nikdy nestretnú, osud ich cesty znova spojí…
A nielen raz…

Kiež by som ťa poznala skôr…

Navždy v decembri je pohodová a dojímavá romanca, ktorá vás zahreje, nech máte doma akokoľvek zima J Je srdcervúca, dodá vám nádej, radosť, pohladí po duši. Niektoré vety si budete čítať opakovane, možno aj vypisovať…

Prajem si tak veľa vecí – aby si nemal pocit, že všetko musíš zvládnuť sám. Aby sa to nestalo Tebe, pretože v srdci viem, že keby sme mali šancu, boli by sme spolu navždy. Aby som Ťa spoznala skôr a mohla Ťa poznať dlhšie. No učím sa, že človek nemôže zmeniť to, čo bolo, takže namiesto želaní použijem tento list ako poďakovanie. Posledné dva roky zmenili môj život a všetko sa to začalo Tebou…

Áno, pripravte si vreckovky, pretože pravdepodobne budete vzlykať…pri niektorých pasážach sa tomu proste nedá vyhnúť. Ale bude to odzbrojujúci a očistný plač. Taký, po akom sa zvyknete cítiť oveľa lepšie…

Začítajte sa do novinky Navždy v decembri:

Josie stála vo dverách svojho bytu presne pod imelom, ktoré zavesili „len pre istotu“ na Biin nástojčivý popud, a mlčky hľadela na škatuľu, ktorú Oliver zvieral v náručí. Jedna z jej rúk stále spočívala na dverách a na chvíľu takmer podľahla nutkaniu zabuchnúť mu ich rovno pred nosom, lebo ju oklamal a podviedol.
Oliver si odkašľal. „Viem, že si chcela svoje veci naspäť, a tak som si myslel, že ti…“ Niečo na výraze jej tváre zapríčinilo, že sa odtiahol a uprel pohľad na škatuľu s jej vecami. Ako jej ju podával, mumlal si niečo popod nos a nervózne ňou narazil do zárubne.
„Dobre.“ Nebránila sa a natiahla ruky, aby si vzala, čo jej patrilo, pričom sa zo všetkých síl snažila vyhnúť sa dotyku jeho ruky.
Vo chvíli, keď pocítila tiaž svojich vecí, si odfrkla – škatuľa bola totiž oveľa ťažšia, ako vyzerala. Josie sa domnievala, že to dáva zmysel – sú v nej celé dva roky, počas ktorých si nechávala svoje veci v jeho byte. Buď ich tam zabudla, alebo nechala zámerne, aby si uľahčila život. Ešte pred niekoľkými týždňami si myslela, že všetky tieto predmety v jeho byte v dohľadnom čase ostanú, keďže predpokladala, že sa skôr či neskôr prisťahuje. Nad čím rozmýšľal, keď jej to všetko balil? Najprv ju prosil, aby sa nerozchádzali, no teraz odhodlane stál na prahu jej dverí a oznamoval jej ukončenie ich vzťahu.
Silno stisla pery, aby sa prestali chvieť, a otočila sa k Oliverovi chrbtom. Hneď navrchu škatule sa váľali blikajúce náušnice so sobmi položené na knihách, akoby ich tam niekto dodatočne prihodil. Podaroval jej ich pred tromi týždňami, pred spoločným pracovným vianočným obedom. Pred obedom, kde radšej ostal chľastať a flirtovať s kolegyňou namiesto toho, aby s ňou odišiel domov hneď po dezerte. Pred obedom, z ktorého sa mal o hodinu vrátiť, no i tak sa vybral do domu spomínanej kolegyne. A vyspal sa s ňou.
Škatuľu položila na vinylovú podlahu tesne pred Biinou izbou. Predpokladala, že náušnice boli teda darčekom na rozlúčku, hoci ani jeden z nich to v tom čase nevedel. Od rána neprestajne myslela na to, ako spolu ležali v posteli, a zrazu sa jej priznal k tomu, čo urobil. Opäť sa jej vybavil ten obraz, nahlodával jej myseľ, hoci sa ho usilovala potlačiť. Predstava, že keby neodišla z obeda tak skoro, možno by tu teraz nestáli. Možno by bola schúlená vedľa neho na malej červenej pohovke, sledovali by reprízu filmu V službe a objednali si thajské jedlo a fľašu bieleho vína. Možno by odolal pokušeniu, tiež známemu ako Cara. Alebo by sa to možno stalo pri inej príležitosti, kde by opäť nechýbalo prosecco a červené kožené šaty.