Vedeli ste, že drotárska dielňa Hunčíkovcov bola najvýznamnejším výrobcom samovarov v celom Rusku? Alebo že drotári vymysleli vlastný tajný jazyk krpoštinu, aby pred strážcami zákona, úradníkmi a miestnym obyvateľstvom utajili určité informácie?
Drotárstvo patrí k našej histórii. A od novembra 2017 pribudlo do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Celkovo je tam už 18 prvkov ako modranská majolika, fujara trombita, drevené vyrezávané kríže na Podpoľaní, chov plemena koní lipican v Topoľčiankach a teraz aj drotárstvo.
Drotárstvo ako špecifické ľudové zamestnanie a remeslo sa vyvinulo v oblasti severozápadného Slovenska (Kysuce, Javorníky), severného Spiša a čiastočne v oblasti Zemplína postupne od konca 18. storočia.
Vzniklo ako podomové opravovanie (opletanie) poškodeného hlineného riadu, zhotovovanie a predaj drôtených a neskôr plechových výrobkov. Prvá zmienka pochádza z roku 1714, kedy sa v súdnych spisoch Bytčianskeho panstva uvádza meno Juraja Drotárika. Koncom 19. Storočia bolo podľa dobových štatistík na Slovensku vyše tisíc drotárov.
Zruční drotári
Však si viete v mysli vybaviť postavu drotára, hauzírujúceho od domu k domu, od miesta k miestu? Na chrbte s drevenou krošňou plnou jednoduchých nástrojov ako je kladivo, kliešte, šidlo. Tiež tam má drobné výrobky ako pasce, vešiaky, podložky a košíky.
Nechýbajú zvitky drôtu a pláty plechu…
Toto je zosobnenie ťažkého osudu príslušníkov malého národa, ktorí hľadali spôsob obživy a lepší osud ďaleko za hranicami svojej vlasti.
„Vďaka zručnosti, skromnosti a podnikavosti sa viacerým skutočne podarilo dosiahnuť vynikajúce výsledky predovšetkým vo výrobe a obchodovaní s tradičnými produktmi drotárskeho remesla,“ píše Peter Maráky v Krásach Slovenska.
Niekoľkí podnikatelia z radov drotárov pochádzajúci z historickej Trenčianskej stolice založili a prevádzkovali dielne v stredoeurópskych metropolách – vo Varšave, v Petrohrade, Moskve, Lodži, Budapešti, kde zamestnávali desiatky tovarišov a učňov (džarkov).
Hlavná fotografia vyššie zobrazuje lokomotívu vysokú 520 mm z kolorovaného oceľového drôtu. V roku 1941 ju vyrobil Jozef Kaprálik a nájdete ju v zbierke Považského múzea v Žiline.
Firmy Imricha Krutošíka v Rusku zamestnávali až 250 pracovníkov.
Dielňa Hunčíkovcov sa stala najvýznamnejším výrobcom samovarov v celom Rusku. Vyše 200-stranový katalóg drotárskych výrobkov jednej z tamojších dielní z roku 1905 obsahuje viac ako 140 produktov. Na vynaliezavosť výrobcov a variabilitu produktov dobre ukazuje fakt, že napr. klietky pre vtáky ponúkali až v 74 variantoch.
Tajný jazyk drotárov
Bolo to pôvodne vandrovne vykonávané remeslo. Drotári žili neraz na pokraji biedy a na hranici prežitia. Postupne to však prinieslo viacero osobitostí.
Napríklad tajný jazyk drotárov – krpoština (podľa krpoš – krpec). Jeho cieľom bolo utajiť pred strážcami zákona, úradníkmi a miestnym obyvateľstvom informácie, dohovor rovnakej výpovede, a tak predchádzať možným sankciám.
Jazyk využíval rozlične deformované a zamieňané slovenské, maďarské aj nemecké výrazy ako napr. džarek – chlapec, pucovať – čistiť, krp – drôt, fackár – policajt, hladovňa – úrad práce, mochliť – robiť, fuginať – milovať a podobne.
Jedinečné drotárstvo
Osobitý spôsob života, častý pobyt mimo domu a hľadanie najpriaznivejších podmienok sformovali viaceré zvyky typické pre drotárov. Tie prenikali do obyčajovej tradície a zvykoslovia v regiónoch, odkiaľ drotári pochádzali. Dostali sa do literárneho a iného umeleckého spracovania. A ich prostredníctvom, najmä umelcov, prenikli do slovenskej národnej kultúry.
Zaužívaný bol tradičný zvyk pri narodení chlapca v drotárskej rodine.
Babica novorodenca zabaleného do perinky položila na lopatu používanú pri pečení chleba a cez otvorené okno ho tri razy vystrčila von. Pritom odriekala „svetom, moje, svetom!“. Takto sa obraz slovenského drotára ako doma ubiedeného migranta, hľadajúceho lepšie podmienky pre život svojej rodiny v cudzine, stal na dlhé desaťročia symbolickým pre celý národ.
Expozícia drotárstva v Žiline
Najvýraznejšou postavou umeleckého drotárstva sa v tridsiatych rokoch 20.storočia stal tvorca luxusných dekoratívnych váz a mís z mosadzných filigránsky spracovaných drôtov J. Holánik-Bakeľ. Bol aj nositeľom viacerých medzinárodných ocenení.
Od roku 1940, keď najmä zásluhou K. Guleju vznikla prvá kolekcia drotárskych výrobkov pre plánované Považské múzeum, sa v Žiline formovala špecializovaná zbierka. Tá je dnes východiskom ojedinelej expozície drotárstva v Považskom múzeu v Žiline-Budatíne. Toto múzeum patrí medzi najaktívnejšie a najúspešnejšie v uchovávaní informácií o drotárstve.
Nájdete tam krásne ukážky prác starých majstrov, ale aj súčasných remeselníkov. Vidieť tam môžete aj moderných výtvarníkov, ktorí pracujú drotárskou technikou.
Aj preto ho zaradili do zoznamu uchovávateľov nášho kultúrneho dedičstva.
Veľa zaujímavostí o drotárstve sa dozviete na stránke ÚĽUV – ústredia ľudovej umeleckej kultúry.
Prečítajte si tiež
Strašidelné povesti. Slovensko ich malo na rozdávanie.
V spolupráci s časopisom Krásy Slovenska.
text: Peter Maráky
foto: Anna Kucharčíková, Považské múzeum v Žiline a archív PMZA
