Horskí nosiči. Nevšedná profesia a svetový unikát

Špeciálne upravené krosná a horskí nosiči, ktorí musia vedieť ako a mať natrénované. Tatranskí nosiči sú nezvyčajné povolanie a môžete ich stretnúť cestou na šesť tatranských chát. Vynášajú tam všetko – materiál i potraviny, a to v akomkoľvek počasí, v každom ročnom období. Desiatky kíl nákladu na svojom chrbte, aj preto, aby nám turistom pri zastávke na danej chate nič nechýbalo.
Ako vlastne vznikla táto „profesia“, de facto posledných šerpov v Európe? V Alpách ich totiž nahradili autá, lanovky, helikoptéry…

Vysokohorských nosičov môžeme stretnúť najmä počas túr vo Vysokých Tatrách, a to v oblasti Studených dolín či Mengusovskej doliny. V Nízkych Tatrách a v Malej Fatre zásobujú Chatu pod Borišovom. Chaty zásobujú potravinami, spotrebnými predmetmi, palivom, stavebným materiálom. V podstate všetkým, čo je potrebné na ich chod.

Prví horskí nosiči

Horský nosič v Malej Studenej doline
smerujúci k Téryho chate

Prvá písomne doložená turistika vo Vysokých Tatrách sa viaže k roku 1565. V nasledujúcom storočí sa ľudia snažili čoraz viac spoznávať dovtedy im neznáme hory. „Učenci a bádatelia si na svoje cesty vyberali vodcov z podtatranských obcí, ktorí poznali miestny terén. Na svoje výpravy si najímali tiež nosičov. Na túry sa chodievalo na dva či tri dni, a preto bolo potrebné dostatočne sa zásobiť potravinami a príslušným výstrojom,“ píše Juraj Kucharík v turistickom sprievodcovi Tatry – Vysoké, Belianske, Západné.

V 19. storočí patrili medzi špecifických klientov takýchto vodcov a nosičov fotografi, ktorí si pre svoju činnosť potrebovali vziať ťažké aparáty so statívmi a príslušný materiál na vyvolávanie fotografií priamo v teréne.

Čo museli nosiči vedieť?

S rozvojom turistiky v 19. storočí súviselo tiež podchytenie a normovanie vodcovského a nosičského podnikania. Kandidáti museli absolvovať školenia a zložiť skúšky.
Podľa stanov Uhorského karpatského spolku z roku 1873 musel vodca nosiť klientom bezplatne batožinu do váhy 8 kg.
Pri batožine nad 15 kg bol povinný najímať nosiča. Touto novou profesiou vodcu a nosiča sa živili muži z podtatranských obcí.

S rozvojom turistiky súvisela tiež výstavba vysokohorských chát. Zaslúžili sa o ne nielen iniciátori ich vzniku, ale aj nosiči, ktorí vynášali potrebný stavebný materiál do vysoko položených horských oblastí. V plátenných plachtách a prútených košoch nosili drevo, cement, pracovné nástroje a potraviny pre robotníkov.

Napríklad pri výstavbe Téryho chaty koncom 19. storočia si privyrábalo vynášaním nákladu až 125 mužov. Bez horských nosičov by nevznikla ani lanovka na Lomnický štít.

„V náročnom a exponovanom teréne nosili všetok stavebný materiál. Zárobok bol podmienený množstvom vyneseného materiálu, pričom za 1 kg sa platilo 20 halierov. Po štrajkoch sa mzda upravila na 1 korunu za 1 kg. Po dokončení lanovky sa mnohí nosiči a robotníci ostali živiť ako profesionálni nosiči zásobujúci vysokohorské chaty. Mzda sa naďalej platila podľa množstva vyneseného materiálu, avšak cena za kilogram závisela od chaty, teda náročnosti a prevýšenia trasy,“ popisuje Kucharík vo sprievodcovi z vydavateľstva Dajama.

Zbojnícka chata

Legendárni nosiči

Ondrej Hudáček a jeho žena Mária.

Už pri stavbe lanovky na Lomnický štít vynikal medzi nosičmi Ondrej Hudáček z Lendaku. Pri stavbe lanovky nosil aj 70 kg náklady. Dodnes je známy ako „kráľ tatranských nosičov“. Hudáčkovou rekordnou vynáškou bola 137 kg ťažká pec pre Zamkovského chatu. Nosičskému remeslu sa venoval do svojich 62 rokov.
Legendárnou bola aj jeho manželka Mária, ktorá sa profesionálnou nosičkou stala vo svojich 40 rokoch.

V súčasnosti sú vo Vysokých Tatrách nosičmi zásobované Chata pod Rysmi, Zbojnícka chata, Rainerova chata, Zamkovského chata, Téryho chata a od budovy lanovky aj Skalnatá chata. Jednotlivé chaty spravuje chatár, pre ktorého pracujú kuchár, stáli nosiči a niekoľko sezónnych brigádnikov.

K najznámejším nosičom – rekordérom patrí Laco Kulanga, ktorý mal na Zamkovského chatu vyniesť až 207,5 kg vážiaci náklad.
Rekordérom najvyššie položenej Chaty pod Rysmi je Viktor Beránek s vyneseným nákladom 122 kg.
Svojským rekordom sa pýši tiež Jaroslav Švorc, ktorý v auguste 1998 počas desiatich dní vyniesol vyše 100 kg na päť tatranských chát.

Mnohé vynášky sú netradičné tiež svojím obsahom, či už ide o nadrozmerné alebo inak nezvyčajné predmety ako septik, pec, bojler, hojdacie kreslo, kachle, dvere, kotol, okná, vaňa, kyslíkové bomby a pod. Každoročne si svoje sily vysokohorskí nosiči merajú v súťaži Sherpa rallye.

Kultové krošne

Neodmysliteľnou súčasťou každého nosiča sú transportné pomôcky – krošne. Tie postupne nahradili staršie transportné pomôcky ako plátenné plachty a prútené koše, ktoré poznali nosiči zo svojich dedinských hospodárstiev.

Drevené krošne sa vyrábajú predovšetkým z jaseňa. Ich konštrukciu tvoria dve hlavné nosné tyče spojené priečnymi doštičkami. Váha kvalitnej krošne by nemala presahovať 5 až 6 kg. Ich výška je rôzna, v závislosti od požiadaviek nosiča a nákladu. Pôvodne mali krošne 80 až 90 cm, dnes je to 140 až 150 cm.

„Rozmermi jedinečná je krošňa Laca Kulangu s výškou až 255 cm. Dôležitou zručnosťou nosiča je správne naloženie nákladu a jeho vyváženie,“ dodáva Juraj Kucharík v knihe Tatry – Vysoké, Belianske, Západné.

Foto: Dajama, Juraj Kucharík, wikimedia/Doko Ing.Mgr. Jozef Kotulič,
Wikimedia/PhDr.Pavol Svetoň, Wikimedia