Ako vyrozprávať päťdesiat rokov afganských dejín bez toho, aby sa čitateľ predieral politickými analýzami? Lyse Doucet našla jednoduchý, ale mimoriadne silný spôsob. Zavrela nás do jedného hotela a nechala okolo jeho okien prejsť celé dejiny.
Najlepší hotel v Kábule.
Renomovaná novinárka Lyse Doucetová mohla napísať klasickú reportáž o Afganistane, ďalšiu knihu plnú dátumov, vojenských operácií a politických rozhodnutí. Lenže to by bol príbeh, akých už vzniklo mnoho. Namiesto toho si vybrala jedno jediné miesto. Hotel Inter-Continental. A ukázala, že ak človek zostane dostatočne dlho na jednom mieste, svet príde za ním.
Inter-Continental, otvorený v roku 1969 na kopci nad Kábulom, bol kedysi symbolom optimizmu. Miesto, kde sa stretávali diplomati, obchodníci, novomanželia, zahraniční novinári aj miestna elita. Z terasy bolo vidieť celé mesto a zdalo sa, že Afganistan smeruje k otvorenejšej budúcnosti. Lenže potom prišli desaťročia prevratov, sovietska invázia, občianske vojny, vláda Talibanu, americká intervencia aj jej dramatický koniec.
Hotel zostal stáť.
A práve to je na celej knihe fascinujúce.
Veľké dejiny cez malé životy
Doucet veľmi dobre vie, že čísla si človek zapamätá len málokedy. Tváre áno. Preto nesledujeme prezidentov ani generálov. Sledujeme Hazrata, ktorý v hoteli pracoval celé desaťročia a pamätá si časy, keď sa leštili mosadzné zábradlia pre zahraničných hostí. Spoznávame Abidu, ktorá sa po páde Talibanu stala prvou ženou na pozícii šéfkuchárky. Vidíme mladých Afgancov vyrastajúcich v presvedčení, že ich krajina sa konečne nadýchla slobody, len aby o niekoľko rokov sledovali, ako sa všetko opäť rúca.
Tieto príbehy nepôsobia ako literárna konštrukcia. Skôr ako rozhovory, ktoré vznikli pri šálke čaju medzi ľuďmi, ktorí už nemajú potrebu nič prikrášľovať. A práve v tom cítiť obrovskú výhodu autorky.
Novinárka, ktorá sa stále vracala…
Lyse Doucet nepíše o Afganistane od stola. Ako hlavná zahraničná korešpondentka BBC sa do krajiny vracia od roku 1988. Videla obdobia nádeje aj chvíle, keď sa všetko rozpadalo doslova zo dňa na deň. Hotel Inter-Continental pre ňu nebol kulisou. Bol miestom, kam sa opakovane vracala, kde bývala, stretávala ľudí a sledovala, ako sa menia tváre zamestnancov, hostí aj celej krajiny.
Je to detail, ktorý robí veľký rozdiel. Pri čítaní totiž nevzniká pocit, že autor zbieral materiály niekoľko týždňov. Skôr máte dojem, že vás sprevádza niekto, kto pozná každé schodisko, vôňu hotelovej kuchyne aj ticho prázdnej recepcie po ďalšom ozbrojenom útoku.
Hotel ako živá kronika
V hoteli to žije. Raz žiari novotou, inokedy má rozbité okná. V jednej kapitole hostí svadbu, v ďalšej sa jeho chodbami ozývajú výstrely. Človek si začne uvedomovať zvláštnu vec – budovy si síce nič nepamätajú, ale ľudia im spomienky neustále vracajú. A práve preto Inter-Continental pôsobí ako kronika, do ktorej každý zapísal jednu vetu svojho života. Je to krásna metafora krajiny, ktorá sa opakovane pokúšala začať odznova.
Doucet sa nezastavuje pri explóziách, ale pri rozhovoroch. Necháva priestor tichým okamihom, obyčajným gestám a drobným detailom, ktoré by iný autor možno vyškrtol. Niekedy sa pristihnete, že čítate niekoľko strán o každodennej práci personálu. Lenže práve vtedy si uvedomíte, že o to autorke išlo. Ukázať, že aj uprostred chaosu ľudia stále varia obed, prezliekajú posteľnú bielizeň, pripravujú svadobnú hostinu alebo čakajú hostí.
Život sa totiž nezastaví ani počas dejín.
Po dočítaní si človek uvedomí, že dejiny netvoria iba prezidenti podpisujúci dohody. Tvoria ich aj čašníci, ktorí napriek nebezpečenstvu pripravujú raňajky, upratovači, ktorí každé ráno zametajú vestibul, a kuchári, ktorí chcú hosťom dopriať aspoň na chvíľu pocit normálneho života.
Najlepší hotel v Kábule je práve takouto knihou. Nenúti čitateľa vybrať si stranu. Nenalieha. Nepoučuje. Len otvorí dvere jedného hotela a pozve vás dnu.
A keď ich po poslednej stránke zatvoríte, zistíte, že ste sa nedozvedeli iba príbeh jednej budovy. Dozvedeli ste sa niečo podstatné o ľuďoch. O tom, ako dlho dokáže prežiť nádej, aj keď okolo nej už dávno zmizli všetky istoty.
Zdroj a foto: Lepsiden.sk, Montáž/LD.sk
