Možno to poznáte – pre vás ako rodiča je to často len hluk za zatvorenými dverami. Pre tínedžera však môže byť hudba spôsobom, ako si upraviť náladu, zvládnuť nepríjemný deň, vyjadriť, kým je, alebo jednoducho na chvíľu uniknúť zo sveta dospelých. Rap, metal, disco, techno…pre vás možno neznesiteľné a príliš hlučné, agresívne štýly, pre vaše dieťa nevyhnutná súčasť života. Prečo je hudba pre tínedžerov taká dôležitá a
Hudba, ktorá pomáha dospievať
„Hudba dokáže zmeniť svet, pretože dokáže zmeniť ľudí.“
Slová Bona z U2 sa dajú na obdobie dospievania aplikovať možno ešte presnejšie než na mnohé iné životné etapy. Ako píše neuropsychológ Robert Krause v knihe Detský mozog: Tínedžer, počúvanie hudby je v tínedžerskom období významným prvkom podporujúcim psychické prežívanie. Hudba podľa neho pomáha mladému človeku vyrovnávať sa s výzvami, ktoré prináša dospievanie, a zároveň poskytuje mozgu odmenu. Krause upozorňuje aj na zaujímavý moment: odmena môže byť veľmi výrazná práve v okamihu, keď sa obľúbená skladba dostane do svojej gradácie.
A presne preto môže tínedžer tú istú skladbu počúvať znova a znova.
Nie preto, že „nevie počúvať nič iné“. Mozog už pozná očakávanie toho, čo príde, a keď sa obľúbená pasáž blíži, hudba pracuje s napätím, očakávaním a následným uvoľnením. Výskum neurobiológie hudobnej odmeny skutočne ukazuje zapojenie oblastí mozgu súvisiacich s odmeňovaním vrátane nucleus accumbens.
Krause zároveň píše, že tínedžeri si hudbou intuitívne „dopĺňajú“ emócie, ktoré im v danom okamihu chýbajú. Keď sú nahnevaní, môžu si pustiť niečo energické. Keď sú smutní, vyhľadávajú melancholickú hudbu. A niekedy si jednoducho potrebujú vytvoriť atmosféru, v ktorej sa im lepšie premýšľa. Hudba sa tak stáva nástrojom regulácie emócií.
„Tínedžeri uprednostňujú určitý štýl hudby, ktorý ich dáva do takzvaného stavu tranzu a tento štýl hudby nemusí vždy zapadať do percepcia, teda vnímania samotných rodičov, prípadne preferencií rodičov. Omnoho dôležitejšie je, ak tínedžer má vlastný priestor,“ vysvetľuje R.Krause.
Priestorom pre tínedžera môže byť jeho alebo jej izba, ktorá je zariadená a udržiavaná v komforte, ktorý pre samotného tínedžera je dostatočný. Je dôležité, aby tínedžer mal možnosť počúvať hudbu, ktorá sa mu páči, aby mal možnosť aspoň v tom svojom mikro priestore v rámci domácnosti fungovať aj podľa svojich pravidiel. „Lebo veľmi silná túžba po slobode a autonómii je natoľko výrazná, že v prípade, ak je často obmedzovaná, bude dochádzať k eskalácii napätia a k zvýšenej miere konfliktov,“ dodáva neuropsychológ.
Prečo ju potrebujú práve v puberte?
Dospievanie nie je iba obdobím hormonálnych zmien. Je to čas, keď sa výrazne mení vzťah mladého človeka k sebe samému aj k okoliu. Tínedžer si postupne odpovedá na otázku: Kto vlastne som? A hudba mu pri tom môže pomáhať.
Výskum ukazuje, že hudobný vkus súvisí s identitou, priateľstvami a príslušnosťou k rovesníckym skupinám. Hudba môže byť dokonca jedným zo spôsobov, ktorými mladý človek dáva okoliu najavo, kam patrí alebo naopak, od koho sa chce odlíšiť.
Preto môže byť pre rodiča nepochopiteľné, prečo je zrazu taký dôležitý konkrétny interpret, žáner alebo komunita fanúšikov. Pre tínedžera však nemusí ísť iba o hudbu. Môže ísť o identitu. Výskum so samotnými tínedžermi ukazuje aj ďalší zaujímavý fenomén: hudobnými „sprievodcami“ sú často kamaráti. Navzájom si posielajú skladby, objavujú nových interpretov, počúvajú hudbu spolu a prostredníctvom nej si vytvárajú spoločný kultúrny svet. Sociálne siete a algoritmy do toho vstupujú, ale rovesníci zostávajú významným zdrojom hudobných objavov. A preto veta „Veď ja som v tvojom veku počúval úplne inú hudbu“ veľa nevyrieši.
Keď rodič hudbu neznáša
Je úplne normálne, že rodičovi sa hudobný vkus jeho dieťaťa nepáči. Problém nastáva, keď sa z rozdielneho vkusu stane boj o moc. História ukazuje, že hudba bola v dospievaní často spôsobom odlíšenia od sveta dospelých. To, čo mladí počúvali, bolo niekedy zámerne provokatívne práve preto, že to dospelí odmietali. To však neznamená, že rodič má automaticky ignorovať obsah skladieb.
Rozumnejšia otázka než „Aký je to žáner?“ je: „Čo presne v tej hudbe počúvaš a čo ti na nej vyhovuje?“
Rozdiel medzi metalom, rapom, elektronikou či popom totiž sám osebe nehovorí nič o tom, či konkrétna hudba dieťaťu škodí.
Pri problematickom obsahu má však zmysel zaujímať sa o texty a kontext. Experimentálny výskum napríklad ukazuje, že násilné texty môžu zvyšovať nepriateľské myšlienky a negatívne emócie, hoci ich vplyv na skutočné agresívne správanie nie je automatický ani rovnaký v každej situácii. Čiže ani tu neplatí jednoduché „počúva násilný rap = bude násilný“.
Rozptyľuje hudba pri učení?
Tu by rodičia mali byť opatrní s absolútnymi zákazmi. Výskum totiž nehovorí, že každá hudba pri učení škodí. Výsledky závisia od typu úlohy, druhu hudby aj konkrétneho človeka. Veľmi zaujímavý je však rozdiel medzi hudbou s textom a bez textu.
Pri úlohách, ktoré vyžadujú čítanie, zapamätanie slov alebo prácu s jazykom, môžu texty piesní konkurovať tomu, čo sa mozog práve snaží spracovať. Jedna experimentálna štúdia zistila horší výkon pri verbálnej pamäti, vizuálnej pamäti a porozumení textu pri hudbe s textom.
Iný výskum však ukázal, že u ľudí zvyknutých študovať s hudbou nemusí byť jej vplyv na čítanie vždy negatívny.
Praktická rada preto znie:
Ak sa tínedžer učí matematiku alebo robí rutinnú činnosť, hudba môže byť úplne v poriadku. Ak sa učí text naspamäť alebo číta náročnú kapitolu, skúste radšej ticho alebo inštrumentálnu hudbu. A najlepšie je, keď si to tínedžer sám otestuje: Ako si zapamätám viac – s hudbou alebo bez nej?
Najväčší problém nie je žáner. Je to hlasitosť.
Tu už by rodičia mali byť dôslední. Svetová zdravotnícka organizácia upozorňuje, že riziko poškodenia sluchu závisí od hlasitosti, dĺžky aj frekvencie vystavenia zvuku. Pri 80 dB uvádza približne 40 hodín bezpečného počúvania týždenne, pri 90 dB už iba približne štyri hodiny.
Výskum medzi 17-ročnými adolescentmi zároveň ukázal súvislosť medzi častejším a dlhším počúvaním a horšími sluchovými prahmi či väčším výskytom sluchových problémov. Osobitne riziková bola skupina, ktorá počúvala veľmi hlasno a dlhodobo. WHO preto odporúča napríklad držať hlasitosť zariadenia približne pod 60 % maxima, používať dobre sediace alebo noise-cancelling slúchadlá a robiť prestávky.
Jednoduché pravidlo pre rodiča? Ak na tínedžera musíte kričať, aby vás cez slúchadlá počul, je pravdepodobne príliš nahlas.
Čo môže rodič urobiť?
Namiesto bitky a hádok o hudbu môže fungovať niekoľko jednoduchých pravidiel:
1. Neútočte na žáner. Pýtajte sa, čo sa dieťaťu na hudbe páči.
2. Rozprávajte sa o textoch. Nie moralizujúco, ale zvedavo. „Čo podľa teba táto pesnička hovorí?“
3. Dohodnite sa na hlasitosti. Nie zákaz slúchadiel, ale ochrana sluchu.
4. Pri učení sledujte výsledok, nie princíp. Ak sa pri hudbe učí horšie, nech si to samo všimne. Ak mu tichá hudba pomáha sústrediť sa, nie je dôvod z nej robiť problém.
5. Nechajte mu vlastný hudobný svet. Je prirodzené, že tínedžer potrebuje niečo, čo je „jeho“.
6. Všímajte si zmenu, nie samotnú hudbu. Ak dieťa zrazu počúva výlučne extrémne depresívnu alebo sebadeštruktívnu hudbu, izoluje sa, výrazne sa mení jeho nálada alebo správanie, samotná hudba nemusí byť príčinou. Môže však byť signálom, že sa v jeho vnútri niečo deje. Hudba môže byť oknom do jeho prežívania, nie diagnózou.
Prečítajte si tiež
Prečo nás bavia smutné filmy,
smutné knihy a melancholická hudba?
Robert Krause vo svojom texte nazýva hudbu aj „širokospektrálnym terapeutickým nástrojom“ a upozorňuje, že tínedžer cez ňu môže spracovávať konflikty a premýšľať o tom, čo zažil.
Aj súčasný výskum podporuje predstavu, že hudba môže mať u mladých ľudí pozitívny vplyv na emocionálne prežívanie, hoci treba rozlišovať medzi bežným počúvaním hudby a odbornou muzikoterapiou. Najnovšia meta-analýza randomizovaných štúdií u detí a adolescentov napríklad našla pri muzikoterapii zlepšenie depresívnych symptómov, sebahodnotenia a kvality života, pričom autori zároveň upozorňujú na malý počet štúdií a potrebu ďalšieho výskumu.
Takže možno nabudúce, keď z detskej izby opäť zaznie hudba, ktorú rodič absolútne nechápe, netreba začať vetou:
„Preboha, čo to zase počúvaš?“
Možno je lepšia:
„Čo ti táto hudba dáva?“
Pretože odpoveď môže byť oveľa zaujímavejšia, než sa na prvý pohľad zdá.
Zdroj a foto: Lepsiden.sk, Ikar, WHI.int,
Freepik.com, pubmed.ncbi.nlm.gov.
