Slovensko a jeho tajuplná príroda na nádherných fotkách

Takéto Slovensko milujeme. Tajuplné, záhadné a netradičné.
Určite máte pochodené mnohé zákutia, no ešte je čo objavovať. Inšpirujte sa fotografom, ktorý objavil nezvyčajné miesta a na fotoaparát zachytil neopakovateľné chvíle.
Prevezieme vás na člnkoch s rybármi po Latorici, vezmeme vás na Súľovské skaly, aj do jaskyne Mažarná vo Veľkej Fatre. Ukážeme vám mäsožravé rastliny bublinatky na Považí, aj odtrhy lavín na Krížnej…
Ak máte radi slovenskú prírodu, radi cestujete, objavujete a kocháte sa – máme super tip.
Slovensko – tajuplná príroda je kniha, ktorá na prvý pohľad očarí.
Presvedčíme vás o tom výberom fotiek nižšie, ktoré vás určite nadchnú a zaujmú.

Autor knižky Jaroslav Košťál je vyštudovaný biológ a ekológ, ochranár; ktorý pozná nezvyčajné a vzácne miesta. Aj preto sú jeho fotografie krajinkársky nežné a romantické. Košťál dokáže svojim fotkám dodať magické kúzlo, či už sú to východy a západy slnka, zimné a letné scenérie, hory aj doly aj vody.
Využíva hru svetla a tieňov, jemný ranný opar nad krajinou, či jesenné hmly v údoliach Tribeča. Pohráva sa, hľadá a nachádza, takže vo výsledku občas až neveríte vlastným očiam, aké nádherné kúty máme na Slovensku.

Slovensko – tajuplná príroda

Príroda Slovenska je veľmi rozmanitá a bohatá ako málokde inde. Jaroslav Košťál ju spoznával od malička. „Pamätám si, keď som ako mladý stredoškolák stál na Veľkom Rozsutci a vôkol videl veniec hôr, absolútne nevediac, čo sú to za hory. Alebo mrazivé novembrové rána na Ďumbieri, kde sme so spolužiakmi chodievali pozorovať východ slnka a kde som po prvýkrát zažil inverziu s morom oblakov podo mnou,” spomína si.

Jeho putovanie prírodou bolo kedysi spontánne, nebolo veľa informácií o horách, tak všetko spoznávali na vlastnej koži a pomocou všetkých zmyslov. Videli krásne, doposiaľ neznáme lesy, hory, rieky, i doliny. Západy i východy slnka, pozorovali hviezdnu oblohu bez jediného rušivého svetla priamo zo spacieho vaku.
„Všímali sme si, ako sa na jeseň vyfarbujú listy buka, javorov, divých čerešní. Cítili sme vôňu lúčnych kvetov, pachy zvierat, ale často i vôňu táborových ohňov a ohníkov pri bivakoch. Počuli strašidelné zvuky nočných lesných príšer, svišťanie vetra nad tatranskými hrebeňmi i hukot vodopádov, či len žblnkot potoka, pri ktorom sa v prírode tak príjemne zaspáva,” kvetnato rozpráva autor nádhernej knihy, do ktorej dokázal dostať túto svoju lásku a krajinkársku poéziu.
Pozrite si niekoľko fotografií a vychutnávajte si to: