Aké bývali Vianoce na Kysuciach? Uprostred hôr?

Najmä počas vianočných sviatkov a na Silvestra radi utekáme do hôr, na rôzne chaty, chalupy, preč od ruchu mesta. Hľadáme pokoj a pravdupovediac, Vianoce uprostred hôr sú magické. Či už ste na kopaniciach, lazoch, vrchoch…sviatky v obkolesení hôr majú osobitné čaro.
Aké bývali Vianoce na Kysuciach kedysi, keď boli ľudia neraz naozaj odrezaní od okolitého sveta a kontakt s mestom býval zriedkavý? „Ľudia si vtedy vytvárali svojský spôsob života, s kadečím si museli vystačiť sami a o to viac si bolo treba pomáhať. Z osady do osady bolo predsa len bližšie ako do dediny alebo mesta. Mali svojich remeselníkov, obchodníkov, liečiteľov, krčmárov…“ popisuje Ján Grešák pre časopis Krásy Slovenska.
Práve v spolupráci s tým výnimočným časopisom – najdlhšie kontinuálne vychádzajúcim na Slovensku – vás pozývame do hôr na Kysuce, aby sme spolu prežili Vianoce. Aspoň takto, virtuálne a na diaľku.

Poriadna kysucká zima

Ak kysucký kraj, kraj hôr a kamenia, vo všeobecnosti charakterizovala drina a lopota, ktorá Kysučanov sprevádzala od narodenia po hrob, pre obyvateľov ďalekých osád to platilo dvojnásobne. A rovnako aj o drsnosti klimatických podmienok, predovšetkým v zimnom období. V poriadnej kysuckej zime, keď napadala vyše metrová vrstva snehovej periny, sa nedalo len tak dostať do dediny. Nezriedka sa aj viac ako desať kilometrov muselo šliapať dolu kopcom, hore kopcom.

Aj školáci do škôl chodievali iba na lyžiach, kým si nevyšliapali v snehu chodník. Ťažko sa vtedy bolo dostať čo len po vodu k studni, aj tú museli najskôr vyhrabať spod naviateho snehu. Výdatnosť studní bývala v zime malá, gazdovia v nádobách topievali sneh, aby mohli napojiť dobytok, ovce, kone, hydinu.

Pred snehom a mrazom obkladali drevenice i maštale jedľovou alebo smrekovou čečinou. Aj napriek tomu bývali včasráno okná a dvere do chalúp primrznuté a zaviate snehom tak, že ich len ťažko otvárali, aby sa vôbec dostali von. Neraz bolo vidieť poletovať po izbe drobné snehové hviezdičky, ktoré vietor nafúkal cez nedotesnené oblôčiky. Medzi prvé ranné práce okrem rozkurovania v piecke patrilo preto odpratávanie snehu z dvora a sprístupnenie maštale, humna a studne.

Vianoce na Kysuciach plné zvykov

Odlúčenie osadníkov od života a diania v mestách a na dedinách malo vplyv aj na ich duchovný život. Vyznačoval sa bohatosťou zvykov, obyčajov, obradov a úsloví. Najvýraznejšie sa prejavovali počas vianočného obdobia. Vianoce, sviatky pokoja, štedrosti, vzájomnej úcty a lásky, sviatky túžob, najsrdečnejších želaní a vinšov, boli aj v týchto najodľahlejších končinách uprostred zasnežených hôr a dolín vždy najkrajšími sviatkami kresťanského roku.

Na Štedrý deň, ktorý tu mal pomenovanie Vilija, zavládol v každej drevenici pokoj. Zo sveta sa domov vracali všetci roztratenci. Ráno alebo ešte pred Štedrým večerom upiekla gazdiná dva veľké okrúhle kvasené posúchy. Jeden bol určený rodine, druhý statku. Do stredu posúchov dávali gazdiné trošku korenia, soli, cesnaku a pár zrniečok obilia. Statku potom z neho pridávali po kúštiku do krmiva, aby bol po celý rok zdravý a osožný.

Po jedličku-polazničku chodievali do hory včasráno – buď gazdiná, syn, alebo najstaršia dcéra. Vyhliadnutú ju mávali už dávnejšie, a zrána odchádzali po ňu naisto. Podvečer ju spoločne zdobila celá rodina. Visela na klinci nad stolom, alebo stála na drevenom klátiku v rohu izby.

Vlastnoručné ozdoby

Najväčšiu radosť sme ako deti mávali z tej ozdôbky, ktorú sme si sami zo slamy alebo papiera nedočkavo vyhotovili už niekoľko dní, ba i týždňov pred Vianocami. Jabĺčka, oriešky a iné dobroty, ktoré sme po celý rok nemali v ústach, odrazu sa objavili na stromčeku alebo pod ním.

Pod polazničkou rozprestierali rodičia vrstvu slamy alebo sena a na ňu kládli zemiaky, cibuľu, cesnak, petržlen, mrkvu, obilie, chlieb (posúch), víno s gáfrom a zvyšky jedál, aby všetkého bolo po celý rok nadostač. Chýbať nesmela vianočná oblátka, určená pre prvého polazňa v chalupe. Keď prišiel polaziť Cigán – znamenalo to pre rodinu šťastie po celý rok. Pred večerou dievky vymetali izby a vynášali smeti na dvor. Z ktorej strany zaštekal pes, do toho kúta sa mali vydať…

Štedrovečerný stôl

Počas dňa sa všetci postili a dosýta sa najedli až na Štedrú večeru, keď si výnimočne dopriali viacero druhov jedál. Prichystané boli oblátky s medom, ryby, kyslá kapusta, polievka s hráškom, fazuľou a sušeným ovocím – hruškami, slivkami, tvarohové alebo kapustové buchty (kachlíky) i pohárik vína.
Po večeri ešte lieskový oriešok, jabĺčko, a len zriedka aj pomaranč. Z každého druhu jedla sa muselo aspoň ochutnať. Skôr, ako sa stretla rodina pri štedrovečernom stole, dali večerať aj statku.

Za stôl zasadli všetci okrem gazdinej, ktorá zobrala maselnicu s troškou mlieka, vyšla s ňou za dvere, zaklopala a vstúpila s pozdravom Daj Pán Boh dobrý večer a vinšovala:

„Ja vám vinšujem na tieto nastávajúce sviatky hojnosti, prajnosti, úrodajnosti, aby ste mali v komorách, stodolách všetkého dosti.“
Gazda sa opýtal: „Čo nám nesieš?“
„Hrubé peny, hrubé smotany, také tvarohy ako na peci rohy!“ odpovedala s maselnicou v náručí, prisadla si, maselnicu uložila vedľa seba a rodina sa nahlas modlila. Po modlitbe ešte raz vstala od stola, s vareškou predstúpila pred oblok, zaklopkala ňou na rám a vyriekla: „Susedkovia, susedi, poďte s nami k večeri. Ak vy s nami večerať nejdete, potom nám po celý rok pokoj dajte!“

Zvyky pri štedrej večeri

Najskôr sa jedla oblátka s medom, potom ostatné jedlá. Prvé lyžice však putovali do prichystanej maselnice. Toto jedlo potom dávali dobytku ako liečivo proti najrôznejším chorobám. Pre hydinu odkladali zasa omrvinky na slamu či seno pod polazničkou. Každý druh jedla sa jedol zo spoločnej misy. Ak sa niekto z rodiny nemohol štedrej večere zúčastniť, alebo sa s rodinou rozlúčil navždy, prestrela gazdiná na prázdne miesto pri stole.

Po večeri sa opäť všetci spoločne pomodlili, zaďakovali, pospomínali, pozametali zvyšky jedál z podlahy i zo stola, aby ich odniesli na oráčinu, nachádzajúcu sa nad úhorom. „Podľa zvuku, ktorý tam počuli, veštili, aký bude nastávajúci rok, aká bude budúcnosť. Ak bolo počuť hudbu alebo spev, mala byť v rodine svadba, praskot dreva predznamenal pohreb, výstrel hrozbu vojny,“ popisuje pre Krásy Slovenska Ján Grešák.

Nakoniec vchádzali dievky do chlievov a pýtali sa statku, kedy sa vydajú. Ak statok – krava alebo ošípaná – vydal hlas po prvom opýtaní, malo sa tak stať do roka. Ak po druhom – až o ďalší rok. Deti sa zasa chodievali pýtať kráv, oviec a husí, či ich počas roka dobre pásli. V ten večer vraj mohli prehovoriť zvieratá ľudskou rečou…

Vianočné piesne a koledy

Štedrovečerný súmrak zároveň prinášal prvé zvuky vianočných piesní, kolied a vinšovačiek. Pod obloky chodievali spievať a vinšovať nielen susedia susedom, ale aj ďalekí osadníci navzájom. Všetci tu boli ako jedna veľká rodina. Ich výkony odmeňovali koláčmi, sušeným ovocím, orieškami, a v zámožnejších rodinách sa im ušla aj korunka alebo pohárik.

Ak čo len trochu dovoľovalo počasie, aspoň jeden z rodiny šiel na polnočnú omšu, horami boriac sa v snehu celé kilometre. Z polnočnej sa vraciavalo až nadránom. Ostatní odchádzali do kostola na druhý deň, na Božie narodenie, a to i tí, ktorí nechodievali do kostola po celý rok.

Prečítajte si tiež
Slovenské Vianoce majú mnoho podôb. Poznáte ich?

Koledovanie betlehemcov

Vari najkrajším zvykom odľahlých kysuckých osád bolo koledovanie polazňov-betlehemcov. Betlehemci predstavovali pastierov (pastieri boli pôvodnými obyvateľmi osád), ktorí chodili po chalupách, aby zvestovali radostnú novinu – narodenie Ježiša.

Boli to tamojší mládenci v rázovitom oblečení, často maskovaní, s vysokými papierovými čiapkami valcovitého tvaru na hlavách. Čiapky mali pestrofarebne zdobené hviezdicami, krížikmi, zvončekmi. V rukách držali vyrezávané drevené palice s pripevnenými zvoncami. Údermi palíc o podlahu zvonili do rytmu, spievali a vinšovali. Nechýbala ani píšťalka či trúbka.

Chodievali zvyčajne piati a deti sa najviac obávali postavy baču, ktorý sa oblečením odlišoval od ostatných. Mal na sebe kožuch z ovčej vlny, na hlave baranicu a v hrsti zvieral veľkú bakuľu. Často nosieval aj zvonec, aby cenganím upozornil, že betlehemci prichádzajú. Vtedy sme okamžite pozaliezali do kútov izieb a so zatajeným dychom sledovali tento nevšedný zážitok.

Betlehemci spievali prekrásne koledy a vinše a zároveň predviedli úchvatné divadielko. Jeden z betlehemcov nosieval so sebou drevené jasličky – betlehem, symbolizujúce príchod malého Ježiša na svet. Všetci podstupovali veľkú obetu tým, že často až po pás v snehu nachodili kilometre z osady do osady.

Gazda s gazdinou dali pár korún či halierov malému Ježiškovi na oferu. Betlehemci odchádzali do ďalšej drevenice.

Nuž takéto bývali najzaužívanejšie vianočné obyčaje, zvyky a vinše v ďalekých osadách kysuckých obcí Rudinská, Nesluša, Ochodnica, Dlhá nad Kysucou i Zákopčie. Dnes už život v nich vyhasol a do nenávratna odišli aj všetky zvyky a obyčaje – vzácne dedičstvo po našich predkoch. Vychádzali zo srdca prostého slovenského človeka, ktorý si uprostred svojho ťažkého životného údelu vedel nájsť chvíľu čistej radosti…

Text a foto: Ján Grešák a Dušan Šrenkel
V spolupráci s vydavateľstvom Dajama a časopisom Krásy Slovenska
Predplaťte si najstarší časopis Krásy Slovenska.