Všetci chceme byť dobrými rodičmi, aby sme vychovali zo svojich detí tie správne osobnosti. Ľudí, ktorí budú šťastní, spokojní, úspešní a presadia sa v tomto svete. Niektorí vám na otázku „Aký prísny má byť rodič“ odvetia – treba len použiť sedliacky rozum a je to. Nie vždy je to však také jednoduché. Vo vzťahoch sa vieme dokonale stratiť, sme zmätení, nedokážeme ich posúdiť objektívne a z nadhľadu, pretože sme v nich ponorení. Citovo i rozumovo zainteresovaní.
Kouč v oblasti rodičovstva a partnerských vzťahov Matt Jacobson povedal, že „za každým malým dieťaťom, ktoré si verí, je rodič, ktorý v neho veril prvý.”
A to je základ – musíte veriť vo svoje dieťa. Musíte mu veriť…
Aký prísny má byť rodič?
Skúsená psychoterapeutka Philippa Perry zasa tvrdí, že existujú 3 hlavné prístupy usmerňovania správania dieťaťa:
1. byť prísny
2. byť benevolentný
3. spolupracovať
„Prísnosť je asi najbežnejší spôsob, ako sa snažíme dosiahnuť disciplínu. Znamená, že u dieťaťa presadzujeme svoju vôľu. Napríklad trváme na tom, že si má dieťa upratať izbu, inak ho potrestáme. Nikto nemá rád, keď mu niekto vnucuje svoju vôľu, a deti nie sú výnimka. Niektoré deti sa podriaďujú ľahko, ale určite nie všetky. Takýto prístup vedie ku konfliktom, prehrám a výhram, poníženiu a hnevu,” píše vo svojej knihe Toto mali čítať naši rodičia.
Mimochodom, vynikajúce čítanie o zásadách, ktoré platia nielen pre výchovu detí, ale celkovo pre lepšie medziľudské vzťahy.
Podľa Perryovej je na prísnosti nebezpečné to, že tak dieťaťu ukazujete, ako „mať pravdu“, ako „nebyť flexibilný“ a ako nezvládať frustráciu. Ak na dieťa naliehate, môžete ho nechtiac naučiť neflexibilite, netolerantnosti a tomu, že musí mať vždy pravdu.
Musím mať predsa autoritu!
Mnohí rodičia povedia – keby som neukázal autoritu, dieťa by mi zakrátko skákalo po hlave. Musím mu ukázať hranice a dôrazne.
Nuž, ak sa k deťom väčšinou správate autoritatívne, riskujete aj ich budúci vzťah k autoritám. Môžete spôsobiť, že nebudú schopné spolupracovať s autoritou či byť lídrom, prípadne z nich vychováte diktátorov.
Nemali by ste u dieťaťa presadzovať svoju vôľu veľmi často alebo dokonca neustále. Skôr občasne, premyslene a bez nátlaku.
Ako byť benevolentný voči dieťaťu?
Byť benevolentný v tomto kontexte znamená, že dieťaťu nikdy nehovoríte, čo od neho očakávate, ani čo sa patrí. Pomerne často sa stáva, že rodičia deťom nedávajú žiadne hranice preto, lebo sa chcú vyhnúť úzkostlivej a ochranárskej výchove. Alebo je to reakcia na to, že sami boli vychovávaní autoritatívne. Niektoré deti si vedia určiť vlastné normy a očakávania, ale nie všetky. Dieťa, ktoré nevie, čo sa od neho očakáva, sa môže cítiť stratené a nie v bezpečí.
Ak napríklad vaše najstaršie dieťa bez problémov upratuje, ale jeho mladší súrodenec to ešte nezvláda, nepúšťajte sa do boja, v ktorom nik nevyhrá a ktorý len naruší dobrú vôľu vo vašom vzťahu. Ak dieťa nie je pripravené na niečo, čo u neho časom chcete dosiahnuť, netlačte naň.
Znamená to, že zatiaľ nebudete trvať na tom, že si má upratať hračky. Neznamená to, že ste sa mu podvolili. Len ste sa vedome rozhodli odložiť stanovenie hranice na neskôr, keď bude pripravené…
Naučte sa s dieťaťom spolupracovať
Toto býva pre mnohých rodičov veľký problém. Stále berú svoje deti ako malých človiečikov, ktorí ešte nemajú dostatok skúseností a rozhľad. Na jednej strane je to fakt, na druhej však chyba vo výchove: nechcete predsa vyriešiť všetky problémy sveta?!
Chcete ukázať dieťaťu, že si ho vážite a naučiť ho, že na jeho názore záleží.
Dajte hlavy dokopy a riešte problém spoločne. Buďte skôr poradca ako diktátor.
Philippa Perry v spomínanej knihe Toto mali čítať naši rodičia uvádza pekný príklad, ako nebyť hneď prísny, neprikazovať, ale ísť na to cestou spolupráce:
- Zadefinujte problém tým, že zadefinujete seba.
„Potrebujem, aby bol v tvojej izbe poriadok, a preto chcem, aby si si upratal.” - Zistite, aké pocity sa skrývajú za správaním. Dieťaťu s tým možno bude treba pomôcť. Napríklad:
„Myslíš si, že nie je fér, že si musíš upratať izbu, keď ju rozhádzal tvoj kamarát?”
„Zdá sa ti to príliš ťažké a máš pocit, že to bude trvať večnosť?” - Uznajte tie pocity.
„Chápem, že ti to nepripadá fér.”
Alebo: „Keď sa človek púšťa do veľkej úlohy, môže sa mu zdať veľmi náročná.” - Porozmýšľajte, ako to vyriešiť.
„Aj tak potrebujem, aby tu bolo upratané. Ako by si to zvládol najľahšie?” - Postupujte podľa plánu a podľa potreby opakujte jednotlivé kroky.
Prečítajte si tiež
Súrodenecká rivalita. Ako vzniká, ako sa prejavuje a čo robiť?
Byť prísny na dieťa – mladšie, slabšie, krehkejšie – je de facto jednoduché. No nie vždy prináša svoje ovocie. Radšej premýšľajte, kedy je dobré byť benevolentnejší. Kedy viac spolupracovať, aby ste sa dostali k tomu, čo chcete dosiahnuť.
Prísnosť a prikazovanie zastrašuje, rozhorčuje, zahanbuje, dráždi. Radšej sa skúste vcítiť do prežívania dieťaťa.
Nepôjde to hneď, ale trénujte, skúšajte, obmieňajte, čo bude napokon najvhodnejšie u vášho dieťaťa. P. Perry to pekne vyjadrila: „Ak vás vychovávali prísne, môže vám prísna výchova pripadať najlepšia.”
Metóda spolupráce alebo benevolentnosti sa vám možno bude zdať veľmi zdĺhavá. Neistá. A namáhavá…
No priznajme si to – nestoja naše deti za tú námahu? Nechceme všetci z nich vychovať dobrých a šťastných dospelých?
Foto: Pexels.com, Unsplash.com