Dať deťom po zadku – pomáha to? Čo to môže spôsobiť?

Spomínate si, ako vás rodičia vychovávali? A dali vám niekedy po zadku? Možno v niektorých rodinách došlo aj na facky, či ešte čosi horšie…kedysi boli takéto „fyzické tresty“ bežnejšie. Neodsudzovali sa toľko ako dnes. Mnohé staršie generácie vám povedia: dieťa neposlúcha? Treba mu dať po zadku, nemaznať sa s ním a bude hotovo! Neuškodí mu to, len pomôže. Stanovíte hranice, ukážete odkiaľ-pokiaľ…
Naozaj to tak je? Dať dieťaťu po zadku je v poriadku, tvrdia niektorí odborníci a rodičia. Je to absolútne nesprávne a nevhodné, oponujú druhí.

Treba určiť hranice

To je asi základný problém. Deťom musíte určiť hranice, povedať, čo sa smie a čo nie. A keď zájde za nejakú pomyselnú čiaru, treba to riešiť. Ale nie jednou výchovnou (nech už je na zadok alebo po líci).
Napríklad vo Francúzsku považujú fyzické tresty za zlyhanie rodiča, nie dieťaťa. V USA dali stopku fyzickým trestom v roku 2019, prijali tam “Uznesenie APA o fyzickej disciplíne detí rodičmi“.

„Nemyslím si, že by sme mali deti cápať. Nemyslím si, že je dobré používať voči deťom silu, lebo to vedie k trom veciam,“ tvrdí Kate Silvertonová, psychologička, novinárka a obhajkyňa duševného zdravia detí. V slovenčine jej vyšla aj kniha Neposlušné deti neexistujú.
Tie 3 veci sú:

1. Naštrbuje to naše puto s deťmi, náš vzťah.
2. Dokazuje to, že sme (my rodičia) emocionálne deregulovaní, čiže nejdeme deťom príkladom správania, aké chceme vidieť u nich.
3. Učíme tým deti, že je v poriadku niekoho udrieť. Môže sa stať, že to budú po nás opakovať.

Áno, niekedy sme ako rodičia priam dotlačení na hranicu svojich rodičovských schopností. A je jednoduchšie dostať zo seba frustráciu fyzickým činom – fackou, či plesnutím po zadku. Ak ste to aj zažili ako deti, ak ste občas dostali po zadku, spomeniete si, ako ste sa vtedy cítili?
Pravdepodobne ste sa hanbili, nahnevalo vás to, cítili ste sa ukrivdený, podrazený…

Dať deťom po zadku?

Pri použití sily deťom neubližujeme len fyzicky, ale zraňujeme aj ich city, tvrdí Kate Silvertonová. Vyvolávame tým v nich zhubné pocity hanby a viny. Ak deťom dávame na zadok pravidelne, môže to v nich spustiť kolobeh hanby, ktorú si prenesú do dospelosti. Ak príliš často strácate nervy, oplatí sa naučiť sa nejaké uvoľňovacie triky, ktoré viete v danej chvíli využiť. Existuje ich veľa, len treba hľadať a chcieť ich využívať.

Silvertonová robila na túto tému rozhovor aj s detskou psychologičkou doktorkou Suzanne Zeedykovou. Žije v Dundee a Škótsko bolo prvou krajinou Spojeného kráľovstva, ktoré zakázalo fyzické trestanie detí.
„Naša spoločnosť bola veľmi dlho presvedčená, že je prijateľné udrieť dieťa. Považovali sme to za spôsob usmerňovania ich správania a mysleli si, že keď dostanú na zadok, krátkodobá bolesť im poslúži ako príučka. Z vedeckých zistení však vyplýva, že deti sa vtedy učia aj niečomu hlbšiemu, než sú hranice. Učia sa, že ľuďom, ktorých ľúbia, sa nedá dôverovať. Učia sa, že títo ľudia im ublížia. Že títo ľudia sú emocionálne nespoľahliví,“ vysvetľuje detská psychologička.

Prečítajte si tiež
Ako naučiť súrodencov, aby spolu dobre vychádzali?

Deti strácajú dôveru

Deti po fyzickom treste nadobúdajú dojem, že svet je desivejší. V dôsledku toho v sebe nosia viac stresu, ktorý mení ich biologické procesy. Spracovať tieto postrehy môže byť pre rodičov ťažké a často si to vyžaduje odvahu, predovšetkým keď sú tieto myšlienky v rozpore s tým, čo je normálne v našej kultúre. To najcennejšie, čo môže dať rodič dieťaťu, je vedomie, že je emocionálne spoľahlivý, dokonca aj v ťažkých chvíľach.

„Príliš často zabúdame na jedno: naše deti chcú robiť, čo sa nám páči, chcú robiť veci spolu s nami a len zriedka chcú ísť s nami do súboja. Keď pochopíme stres a ako naše malé deti núti „vystrájať“, pochopíme tiež, že „neposlušné“ deti neexistujú (preto ich správanie nemusíme brať osobne),“ dodáva K.Silvertonová v knihe Neposlušné deti neexistujú.

Naše deti potrebujú pochopiť, kde sú medze. A dá sa to aj bez fyzických trestov.