Perfekcionizmus. Ako nás ničí a čo s tým robiť?

Možno ste len bežný starostlivý rodič. Možno milujete svoju prácu natoľko, že ju chcete robiť čo najlepšie a na 120%, pretože vám na nej záleží. Alebo ste spolupracovník dobročinnej organizácie či „len“ nezávislý podnikateľ, ktorý sa snaží na maximum.
Kdekoľvek ľudia neúnavne pracujú na zlepšení životných podmienok pre seba alebo druhých, nie je ďaleko sklon k perfekcionizmu. Niekedy však perfekcionizmus môže prerásť do posadnutosti, a práve to nám ničí život. Nenápadne, postupne a my pritom máme vždy ospravedlnenie: robíme to pre iných. Snažíme sa robiť veci čo najlepšie, lebo to je dôležité.

Perfekcionizmus alebo posadnutosť?

Je dobré, ak majú ľudia vysoké nároky na seba, či kolegov. Práve to môže byť motorom spoločnosti, dobrej firmy, či podniku.

Pravdou však je, že ľudia, ktorí dosiahli úžasné veci v kultúre, vede a medicíne, nie sú primárne perfekcionisti, ale sú skôr posadnutí dosiahnutím stanoveného cieľa. Preto sa na rozdiel od perfekcionistov neboja robiť chyby rýchlo a často, pretože práve z nich sa rodí rast a pokrok. Robíme chyby a učíme sa z nich. Takýto kolobeh nepozná koniec, rovnako ako perfekcionizmus. Ako svojho času povedal slávny vynálezca Thomas Alva Edison:

Ak máš primálo úspechu, zvýš rýchlosť, s akou robíš chyby.

Nevykorisťujte sami seba!

Sklon k perfekcionizmu vedie takmer nevyhnutne k sebavykorisťovaniu. „V dostupnej literatúre o vyhorení sa na tomto mieste často dočítate, že je to predovšetkým nedostatok uznania za takéto obetavé správanie, ktoré spôsobuje, že najskôr vyhoríte a neskôr sa stanete depresívnymi. Keby to tak naozaj bolo, nemalo by potom byť dostatočné uznanie v zásade ochranou pred vyhorením?“ píše Klaus Bernhardt v knihe Ako sa zbaviť depresie a vyhorenia.

Napočudovanie ním však trpí aj mnoho ľudí, ktorí sa na nedostatok uznania rozhodne nemôžu sťažovať. Špičkoví športovci, slávni herci a hviezdni šéfkuchári bojujú s vyhorením rovnako často ako zamestnanci bez uznania alebo trvale stresovaní živnostníci. Čo teda naozaj spoľahlivo pomáha proti vyhoreniu, ktoré spôsobuje perfekcionizmus?

Od perfekcionizmu k vyhoreniu

Perfekcionisti sú neraz aj na dovolenke dostupní pre svojho šéfa, zákazníkov, spolupracovníkov alebo aj pre príbuzných a známych. Poznáte to?
Táto forma „spoľahlivosti“ je pre nich úplne normálna. Pritom si dlho vôbec nevšimnú, že existuje jedna osoba, ktorá vždy stojí na poslednom mieste – a to oni sami.

Perfekcionisti majú ustavične pocit, že im nestačí čas. Vždy sa nájde niečo, čo už dávno malo byť vybavené. Ako veľmi sa tým preťažujú, to si postihnutí neraz všimnú až keď je neskoro. Čoraz častejšie sa pristihnú pri myšlienke typu – „je toho na mňa príliš, jednoducho už nemôžem.“

Čím častejšie sa takéto myšlienky vynárajú, tým viac klesá schopnosť koncentrácie aj výkonnosť. Vznikajú zbytočné chyby, ktoré ešte viac zvyšujú tlak na perfekcionistu, a to zase vedie k začarovanému kruhu preťaženia a zlého svedomia, ktorý ženie postihnutých čoraz viac k vyhoreniu.
„Ak následne dôjde k depresii, má predsa len úplne inú funkciu ako u účelových pesimistov. Áno, počujete správne. Depresia, ktorá nasleduje po vyhorení, spĺňa dôležitú funkciu. Je to NÚDZOVÝ VYPÍNAČ. Sami od seba by sa totiž postihnutí nikdy neprestali nadmerne zaťažovať. Preto sa psychika musí postarať o nútenú prestávku, aj keď je všetko iné, len nie príjemná,“ vysvetľuje Klaus Bernhardt.

Prečítajte si tiež
12 tvrdých právd, ktoré vás v živote posilnia.

Od vyhorenia k depresii

Veľmi podobný mechanizmus chráni moderné autá pred poškodením motora. Ak palubný počítač zistí závažnú chybu, maximálna rýchlosť vozidla sa elektronicky obmedzí na 80 kilometrov za hodinu. Auto už jednoducho nepôjde rýchlejšie, bez ohľadu na to, ako veľmi stláčate plynový pedál. Až keď sa dostane do dielne a chyba sa odstráni, opäť môžete využiť jeho plný výkon.

K.Bernhardt sa opýtal viac ako stovky pacientov s diagnózou depresie, či, a ak áno, ako rýchlo a na ako dlho im pomohol pobyt na psychosomatickej klinike.
Výsledok tohto prieskumu bol veľmi jednoznačný – ľudia, ktorí už predtým zažili syndróm vyhorenia, sa počas pobytu na klinike zotavili výrazne lepšie ako ľudia, ktorí sa stali depresívnymi priamo.

Dáva to dokonalý zmysel: „Vyhoreným“ (okrem nového spôsobu zmýšľania) predsa chýbala „len“ schopnosť primerane sa o seba postarať. Ak vás v konečnom dôsledku nútia, aby ste si opäť dobili „batérie“, má to zvyčajne rýchly účinok.
Keď sú tieto osoby opäť pri sile, nasledujú dve možnosti – buď sa z tejto skúsenosti poučia a budú sa o seba v budúcnosti viac starať, alebo využijú novozískanú energiu na to, aby plnou parou pokračovali úplne rovnako ako predtým…

Foto: Noxi, Freepik.com