Ako dokázal prežiť niekoľko koncentračných táborov? | Skutočný príbeh

LinkedIn

Prežil Terezín, Osvienčim-Brezinka, Blechhammer, Gross-Rosen a Buchenwald.
Ak by sme sa ocitli v jeho koži, sotva by sme dokázali prežiť pár dní či týždňov v jedinom.
Nieto vo viacerých…
On to dokázal a údajne je za tým…jeho vlastné detstvo. Otec sa s ním rád hrával a matka do jeho života prinášala smiech. A to je všetko. Práve tieto spomienky ho držali dav a pol roka pri živote.
Noci strávené snívaním o minulom živote, o milujúcich starých rodičoch, cestovaní na kolesovom parníku a výletoch na saniach ťahaných koňmi, boli v neľudských podmienkach koncentračného tábora takmer neznesiteľným mučením.
No práve tieto spomienky spolu s dobrou telesnou kondíciou, za ktorú vďačil otcovej posadnutosti pohybom a zdravou výživou, mu pomohli prežiť...
A toto je jeho skutočný príbeh.
Bol som číslo 30529.

 

Dokázal prežiť…

Felix Weinberg a jeho skutočný príbeh Bol som číslo 30529Písal sa rok 1939.
Dostal sa do nemilosrdných rúk nacistov. Skoro celú svoju mladosť strávil v Terezíne a Osvienčime. V roku 1945 len o vlások unikol Smrteľnému pochodu z Blechhammeru.
Po vojne sa usadil v Anglicku a napriek slabému vzdelaniu sa nevzdal a stal sa z neho profesor fyziky na Univerzite Imperial v Londýne.

Felix Weinberg bol rodák z Československa a 65 rokov potláčal svoje spomienky na nepredstaviteľné utrpenie a nenávisť, ktoré zažil počas holokaustu. Nakoniec sa rozhodol, že z úcty k svojej rodine by mal napísať príbeh svojho detstva.

„V Osvienčime sa páchali barbarské činy, no nie všetky vykonávali strážnici. Aj kápovia mohli rozhodnúť, či budeme žiť, alebo umrieme. Kápovia mali na starosti jednotlivé baraky, v ktorých mali vlastné malé izby. Zvyčajne so sebou nosili veľké palice, na nohách mali jazdecké čižmy a v Osvienčime už žili nejaký ten piatok. Mnohí z nich boli spodina, ktorú vytiahli z najhorších nemeckých väzníc.”

 

Bol som číslo 30529

skutočný príbeh Bol som číslo 30529Bol som číslo 30529 je jedinečným spomínaním muža, ktorého detstvo prešlo najtemnejšími dejinami ľudstva a predsa nestratil nádej opäť žiť.
V knihe začína svojím detstvom, ku ktorému prikladá aj viacero fotografií. Felix má nezvyčajnú pamäť a dokáže vás preniesť do mladíckej mysle, v ktorej sa už v tom čase začal rodiť záujem o vedu. Jeho schopnosť oživiť chlapčenské nadšenie pre to, ako veci fungujú, prepletené múdrosťou nadobudnutou v neskorších rokoch a značnou dávkou sebapoznania, robia z tohto príbehu mimoriadne zaujímavé a originálne čítanie.

„Dejiny vždy píšu tí, ktorí prežili, no v ich srdci sú vždy príbehy obetí. A práve tieto sú často prekrútené, pretože každý kto prežil vyhladzovací tábor, má svoj vlastný nezvyčajný príbeh. Milióny príbehov z táborov sa skončili smrťou, a preto ich nemožno rozpovedať v prvej osobe. Môj príbeh uzrel svetlo sveta len vďaka rade mnohých nečakaných a takmer zázračných udalostí. Vďaka nim môžem pravdivo hovoriť za tých, ktorí nemali toľko šťastia.”

 

Anarchia divokého západu

skutočný príbeh Bol som číslo 30529Na konci vojny Felix takmer podľahol hladu, neľudským podmienkam a traume z bombardovania spojeneckými silami.
Posledná kapitola jeho knihy opisuje aspekty oslobodzovania koncentračných táborov, o ktorých ste možno nikdy predtým nepočuli – bezvládie ako na divokom západe, ktoré nastalo pred príchodom osloboditeľských vojsk a počas ktorého pri výbuchoch zbraní ukradnutých z muničných skladov opustených ustupujúcimi nacistami umierali deti.

 „Okolo mňa ešte stále umierali ľudia. Niektorí veľmi hlúpym spôsobom. Niečo mi hovorilo, že hltanie obrovských porcií bravčového gulášu (darček od génia, ktorému napadlo oslobodiť prasa zo susednej farmy) nebude ten najlepší spôsob, ako ukončiť tri roky hladovania. Musím však priznať, že v jednom prípade môj inštinkt zlyhal.
Rozhodol som sa totiž, že naše oslobodenie oslávim opaľovaním sa na streche baraku. Keďže som bol unavený, zaspal som a zobudil som sa poriadne spálený. Toto neuvážené konanie však nebolo ani zďaleka smrteľné, čo sa nedá povedať o celom arzenáli nemeckých zbraní,  ktoré sme mali teraz k dispozícii.”

Scény pripomínajúce koniec sveta a ich tragické vyústenie s ním zostanú do konca života. Vrátiť sa prostredníctvom tohto príbehu do minulosti určite nebolo jednoduché. „Každý, komu záleží na dôslednej dokumentácii tohto hrôzostrašného obdobia, musí byť Felixovi Weinbergovi za jeho podrobné a napokon aj povznášajúce svedectvo nesmierne vďačný,” tvrdí Suzanne Bardgettová, vedúca výskumu Imperial War Museum.

Prečítajte si ďalšie naše KNIŽNÉ TIPY.knihy lepsiden.sk


                                                                       Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!

About Author

Milan

Vyše 20 rokov píšem texty a články. Vymýšľam slogany a pripravujem zadania na webstránky. Robil som moderátora v Slovenskom rozhlase, Twiste a Rádiu Okey. Redaktora v Slovenskej televízii. Písal som pre SME, Hospodárske noviny a časopisy ako Markíza, Zdravie, Život ai.