Jedinečný útek z továrne na smrť

Pinterest LinkedIn Tumblr +

 „Desaťtisíce, státisíce, milióny ľudí bez mena, očíslovaní, označkovaní, zhanobení, nie sú viacej než hmyz. Človek, to tu neznie hrdo…“ napísal svojho času jeden z najvýznamnejších slovenských literárnych kritikov Alexander Matuška. Z celkového počtu šesť miliónov vyvraždených Židov prišla o život celá štvrtina v koncentračnom tábore Osvienčim. Každý deň tam transporty privážali nových väzňov – mužov, ženy, deti i starcov.

Dvom z nich sa podarilo utiecť.
Rosenberg a Wetzler chceli informovať svet o mieste, kde sa páchala najväčšia hromadná vražda dejín človeka. Toto je rozprávanie Ety Wetzlerovej, ktorej manžel podal ako prvý svedectvo o zverstvách nacistov v koncentračnom tábore Osvienčim.

Útek z koncentračného tábora Osvienčim

Povedali svetu o praktikách likvidačného tábora, v ktorom sú ľudia hromadne vyvražďovaní týraním, strieľaním a hlavne plynom.

Originálny útek
V roku 1944 sa z tohto pekla podaril útek dvom mladým väzňom, Slovákom – Alfredovi Wetzlerovi a Walterovi Rosenbergovi. Ako prví podali svetu správu o zverstvách, ktoré sa tam diali.

Ako sa uskutočnil tento jedinečný a najznámejší útek z Osvienčimu?
Eta Wetzlerová, manželka jedného z utečencov, žije v súčasnosti v Bratislave a vie o tom rozprávať dlhé hodiny…
„Medzi tábormi bolo akési územie nikoho obohnané ostnatým drôtom s vysokým napätím, na ktorom pracovalo komando Stavba ciest,“ začína rozprávať usadená v kresle, v ruke cigareta. „Keďže normálne kopali jamy, vykopali jednu dva a pol metra hlbokú navyše, čo nebolo nijako nápadné. Tesne pred plánovaným útekom vložili do jamy tri chleby, vodu a vedro. Jamu poprikrývali nedbalo rozhádzanými doskami, aby to nevzbudzovalo pozornosť. Do liehu ponorili tabak, a ten porozhadzovali po doskách a okolí, aby ich nevypátrali esesácke psy.“

Napokon prišiel deň D – 7. apríl 1944.
Obaja slovenskí väzni v nestráženej chvíli skočili do jamy a zamaskovali ju pripravenými doskami. Do úteku boli zasvätení aj niektorí spoluväzni a hoci boli aj medzi väzňami udavači, nikto ich úkryt neprezradil.
„Aj u nás v ženskom tábore sa vedelo o plánovanom úteku. Nevedeli sme, kto sú utečenci, ale vedeli sme, že sú to slovenskí chlapci. Kvôli nim sme sa postili, aby sa to vydarilo.“

 „Šťastnú cestu!“ vraví Adamek sklonený nad dreveným príkrovom a oni cítia, ako sa mu zlomil hlas. „Ešte vám to zvonku trošku posypeme, aby vás tie beštie nevyňuchali. A vnútri si to podvečer polejte…“

Konečne sme v úkryte, konečne z dohľadu strážnych veží a sliedivých esesákov, ale okolo nás ešte všade vládne smrť a vôbec nie je isté, či unikneme z jej kostnatých rúk. Pomaly sme sa vyzuli, nohy si omotali handrami a natiahli si veľké ponožky. Okolo bokov sme si ovinuli pásy natrhané z plachát, pod seba podložili handry, opreli sa o drevenú stenu, pritisli sa k sebe a pozreli na drevený príkrov nad hlavou. Prejdeme cezeň na slobodu alebo na stoličky pri bráne?

V koncentračnom tábore vypukol zhon, Nemci zaviedli prísne bezpečnostné opatrenia a začali ich hľadať. Až po troch dňoch odvolali horúčkovité hľadanie oboch väzňov a vtedy nadišiel ich čas.
„Oni vedeli, že po troch dňoch sa začnú esesáci sťahovať z postov,“ spomína Eta Wetzlerová, „a kým nastúpia noví, čerstvo oddýchnutí na bežné zmeny, oni sa plazením dostali z koncentračného tábora von. Dvadsaťjeden nocí potom putovali z Osvienčimu až na slovenské Kysuce. Tam, v Skalitom, sa ich ujal Ondrej Čanecký, ktorý ich zaviedol k sebe domov. Nepýtal sa, kto sú. Iba videl holé hlavy a na kabátoch červený pás. Prepustil im svoju spálňu s manželskou posteľou, zatiahli záclony a jeho manželka Agneška im začala nosiť jedlo – vždy, keď mi to Fredo rozprával, tak ju žehnal.“

Útek z Osvienčimu

Transporty neustále privážali nových väzňov – mužov, ženy, deti i starcov.

„Od rána sa trápim myšlienkou, či nám dakto uverí.“
„Ak neuveria rečiam, máme dôkazy, dokumenty. Pôjdeme za takými, čo proti fašistom bojujú.“
„Doma však nikto nenosí svoje presvedčenie a svedomie na čele.“

Správa svetu
U Čaneckých sa ako tak zotavili, no bolo treba ísť, veď chceli splniť svoje poslanie – dať svetu správu o zverstvách v Osvienčime.
A tak vymysleli spôsob, ako sa dostať ďalej. Obliekli ich do bežných šiat a zostúpili do Čadce. Práve tam povedali po prvýkrát, kto vlastne sú – židovskému pekárovi, ktorý informoval členov ilegálnych zložiek. V kúpeľni starobinca v Žiline napísali správu o Osvienčime a postupne sa dostali až do Svätého Jura. V budove tamojšieho kláštora sa stretli so zástupcom Vatikánu na Slovensku, Msgr. Burziom, ktorému odovzdali správu o Osvienčime.

„Tak vy ste teda boli v Osvienčime. Dva roky sme čakali, aby nám nejaký očitý svedok tie mrzké chýry potvrdil alebo vyvrátil. Konečne sme sa teda dočkali! Vitajte, sme šťastní, že vás medzi sebou vidíme…“

A tak začali rozprávať:
„Transporty ženú zvonka priamo do pecí. Iba v januári ´44 dostal doktor Thillo päťtisíc mladých dievčat do plynu. A každý týždeň vyberali väzňov pre doktora Mengeleho, Clauberga, Mrugowského, Schumanna…“
Doktor Mengele bol šéfom vedeckého vyhladzovania a osobne sa špecializoval na pokusy na dvojčatách. Doktor Schumann sterilizoval ženy a mužov. Mrugowský zasa skúšal na väzňoch účinnosť najrozličnejších baktérií. Naočkovávali im rakovinu, týfus, maláriu, zabíjali fenolom, deformovali lebky, nohy, ruky a hlásenia písali pod lampami, na ktorých boli tienidlá z ľudskej kože…

„Z Osvienčimu bolo niekoľko útekov, utekali najmä Poliaci a pridali sa väčšinou k partizánom,“ vysvetľuje Eta Wetzlerová. „Slováci Rosenberg a Wetzler chceli informovať o mieste, kde sa páchala najväčšia hromadná vražda dejín človeka. Svet vlastne nič nevedel, čo je úplne nepochopiteľné. Svet nechcel uveriť, že môžu byť v Európe takto hromadne vraždení ľudia a veľa ľudí správe ani neverilo. Medzi nimi aj Eduard Beneš, ktorý vyhlasoval, že nie je možné, aby sa Nemci takýchto hromadných vrážd dopúšťali. Neveril vo vyvražďovanie Židov, v Osvienčim ako vyhladzovací tábor.“

Krátko po úteku dvoch Slovákov sa rovnakou cestou vydali ďalší dvaja: Slovák Arnošt Rosin a Poliak Czeslaw Mordowicz. Cieľom bolo spojiť svedectvá týchto štyroch utečencov a potvrdiť hodnovernosť ich výpovede. Aby ich všetkých nechytili, prvú dvojicu tvoril Wetzler s Mordowiczom, druhá dvojica Rosenberg – Rosin čakala v úkryte ako záloha.

Vyhlásenie W. Rosenberga a A. Wetzlera z apríla 1944 je uložené v anglickom preklade na Úrade zvláštneho vyšetrovania ministerstva spravodlivosti vo Washingtone D. C.
„Ich správa mala nesmiernu hodnotu. Hovorila o praktikách likvidačného tábora, v ktorom sú ľudia hromadne vyvražďovaní týraním, strieľaním a hlavne plynom, potom sú hromadne spaľovaní v krematóriách. Všetci – muži, ženy, deti, mladí i starí ľudia.
Správa prinášala čísla, koľko prišlo do Osvienčimu transportov, ich chronológiu z rozličných krajín Európy.“

Alfred Wetzler mal v Birkenau totiž väzenskú funkciu tzv. pisára. Zapisoval, pripisoval a odpisoval väzňov, ktorí tam prichádzali. Videl, počul, mal prehľad, a preto sa rozhodol utiecť.
V roku 1946 vydal brožúrku o osvienčimskom pekle, aby neskôr zhrnul svoje zážitky a svedectvo do knihy Čo Dante nevidel. Pod menom Jozef Lánik.
„Názov knihy hovorí jasne. Ani Dante so svojím vrcholným dielom Božská komédia, ktorej prvou časťou je Peklo, netušil, aké hrôzy sa dejú v Osvienčime,“ dodáva jeho manželka Eta Wetzlerová.

Eta Wetzlerová

Etela Eta Wetzlerová


Epilóg
Požiadavka dvoch slovenských utečencov, aby spojenci bombardovali tábor a železničné trate vedúce do Osvienčimu, zostala nevypočutá. „Išlo o to varovať svet,“ pripomína Eta Wetzlerová. „My, väzni, sme čakali, že to tam budú bombardovať, ale nestalo sa. Nechápem dodnes prečo, počula som už všelijaké scenáre a nie som stratég, ktorý by posúdil, čo sa dá a čo sa nedá. No bolo to pre nás veľké sklamanie a nepochopiteľná vec, keď išlo o záchranu miliónov životov…“

Na začiatku ofenzívy Červenej armády v januári 1945 nariadilo velenie SS evakuáciu tábora a takmer všetci schopní pohybu boli prinútení k tzv. pochodu smrti do iných táborov. V tábore zostali len chorí. Stovky z nich ešte krátko pred oslobodením zavraždili. Armáda Prvého ukrajinského frontu vstúpila do tábora 27. januára 1945 a našla tam iba osemtisíc chorých a vyčerpaných väzňov vrátane detí. Dvoch veliteľov a 22 bývalých dozorcov o dva roky neskôr odsúdili a popravili. V 60. rokoch odsúdili vo Frankfurte nad Mohanom ďalších 22 Nemcov za zločiny spáchané v Osvienčime.

Pre Hospodárske noviny napísal Milan Buno,
zverejnené so súhlasom autora


Zdielať

About Author

Komentáre sú uzavreté.